O cestovaní, výletoch a iných dobrodružstvách
Po dvoch týždňoch na cestách nadišiel týždeň posledný a s ním aj nevyhnutnosť otočenia kurzu späť na východ. Samozrejme sme chceli spoznať nové cesty, kúty Španielska, Francúzska a aj Talianska. Stráviť ďalšie zaujímavé večery a noci v krásnom prostredí. Miesto kde sme opustili španielske severné pobrežie bolo astúrske mestečko Ribadesella. Toto príjemné mestečko je známe vďaka prehistorickej jaskyni Tito Bustillo. Podobne ako výrazne slávnejšia Altamíra, okolo ktorej sme išlie od Santanderu, je návšteva v lete vypredaná na niekoľko týždňov vopred.
Tak sme obydlie a diela človeka kromaňonského staré asi 12 tisíc rokov vidieť samozrejme nemohli. Náplasťou nám bola návšteva múzea, ktoré malo nádherne hodnoverne vytvorenú expozíciu pripomínajúcu jaskyňu a vystavené originálne kresby či nástroje našich vzdialených prapredkov. Vstup bol zdarma, do jaskyne je to asi 5 euro. Tak ako je sever španielska kolískou európskeho prehistorického umenia, je Astúria kolískou španielskej štátnosti, kráľovskej legitimity. Počas arabských nájazdov sa ako jediný región dostal po štyroch rokoch spod arabskej nadvlády a v roku 722 vzniklo kresťanské Astúrske kráľovstvo po slávnej bitke pri Covadonge. Tá sa považuje za počiatok Reconquisty, teda takmer 800 rokov trvajúceho boja za znovudobytie území spod arabskej vlády.
Naša ďalšia zastávka bola v mestečku Cangas de Onis, neďaleko obce Covadonga. Ranostredoveká atmosféra je tu veľmi výrazná, kráľ Pelayo bol práve tu korunovaný ako prvý španielsky kráľ. Na jeho počesť má dodnes každý kráľ aj titul princ astúrsky. Cangas de Onis je preto hojne navštevované turistami, ktorí najmä živia množstvo reštaurácií, či barov- sidreria. V Astúrii je totiž mimoriadne obľúbený jablčný mušt, u nás známy z anglického slova cider. Vzhľadom na horský charakter krajiny, sa tu miesto vínnej révy vo veľkom pestujú jablká. Takzvané jablčné pivo sidru sme samozrejme ochutnali, ale nejak zvlášť nám nezachutila. Obed bol na druhej strane delikátny.
Pohorie Picos de Europa – „štíty Európy“ sú najväčšie pohorie severného Španielska, rozlohou asi dvojnásobok našich Vysokých Tatier. Najvyšší štít je však o päť metrov nižší ako náš Gerlach. Ďalšiu noc sme chceli stráviť v meste León, do ktorého vedie zo severu sto kilometrov dlhý horský prechod priamo cez Picos de Europa. Vedeli sme, že nás čaká náročná, ale pútavá cesta. Miestami mimoriadne točitá cesta viedla ponad hlboké kaňony, popod obrovské bralá, ale bola dostatočne široká a bezpečná. Po dvoch hodinách keď sme toho mali už plné zuby nás však odmenila pohľadom na tyrkysovú priehradu Embalse de Riaño.
Do Leónu sme dorazili pred zotmením, keď sme rovno zamierili na karavanové parkovisko. Vo väčších vnútrozemských mestách majú Španieli obvykle takéto parkoviská vybudované s dostatočnou kapacitou, a servisom ktorý k tomu patrí. Zvyčajne sú iba pre karavany, zadarmo neďaleko centra a s prístupom na cyklotrasu. Stihli sme ukončiť jeden z náročnejších dní dovolenky večernou prechádzkou historického centra Leónu. Toto dvestotisícové historické mesto na nás urobilo skvelý dojem. Okolo centra mestu dominujú farby, kvety, či moderné umenie. To dokonale reprezentuje neogotická Casa Botines od slávneho katalánskeho architekta Antoni Gaudího. Pešia zóna vedie návštevníka do minulosti k mestským hradbám, starobylej Bazilike sv. Izidora z 11. storočia či k veľkolepej Leónskej katedrále z 13. storočia.
Za hodinku po diaľnici sme sa presunuli do mesta Burgos. Veľkosťou, históriou i architektúrou veľmi podobné Leónu. Nad mestom sa tu týči hrad, pod ktorým je nádherné historické centrum ako na dlani. To od zvyšku mesta oddeľuje hustý park popri rieke Arlanzón. Symbolmi mesta sú najmä ohromná Burgoská katedrála z 13. storočia, brána Arco de Santa Maria či jazdecká socha slávneho rodáka El Cida. Rytier z 11. storočia bol postrachom každého araba na Pyrenejskom polostrove.
Mesto Burgos sa nám páčilo ešte hádam viac ako León, ale museli sme pokračovať ďalej na východ k Pyrenejám. Cestou sme prešli maličký región La Rioja, kopcovitú Navarru, až sme dorazili do regiónu Aragónsko. Z mesta Jaca, ktoré je jednou z brán do Pyrenejí sme ďalší deň chceli vyraziť na celodennú túru v národnom parku Ordesa y Monte Perido. Miesto som vybral podľa prechodu, ktorým som chcel prejsť do Francúzska. Mesto Jaca som si ráno prešiel, napriek starobylému centru prevládala už horská atmosféra, čo bola príjemná zmena.
Podobne ako Alpy sú aj Pyreneje veľmi rozľahlé, a vzdialenosti medzi dolinami a sedlami či vrcholmi sú často výrazne väčšie ako naše zdanie. Opakom čoho sú naše Tatry, kde sa často krátkym presunom úplne zmení celá scenéria. Aj preto sme pri asi 9 km pochode na sedlo Balcón de Pineta pozorovali takmer stále tú istú scénu. O to však bola ohromnejšia a následný výhľad do doliny takisto. Bola to naša premiéra v Pyrenejách, ale príliš nás neprekvapila úroveň značenia chodníkov. V ľahších terénoch kam bežne zájdu vychádzkoví turisti bolo značenie v poriadku. Po prechode do ťažšieho terénu však značenie prakticky zmizlo, a bez GPS v mobile by nasledovalo asi riadne zdržiavanie hľadaním správnej cesty.
Ostatných turistov bolo pomerne dosť, väčšina však končila pri vodopádoch Cascada Cinca, kde začínal náročnejší terén. Každopádne bol tento vysokohorský deň skvelým spestrením našej dovolenky. Pre nás ako milovníkov Španielska bol však rozlúčkou s touto nádherne pestrou krajinou. Prvýkrát karavanom, verím, že určite nie posledný krát.
