Kaukaz trip 2018: Sevan, Jerevan – III. diel

Tretí diel cestopisu o našom kaukazskom výlete začína vo vagóne nočného vlaku smerujúceho z gruzínskeho Batumi cez Tbilisi do hlavného mesta Arménska – Jerevanu. Krajina Arménov, azda najťažšie skúšaného existujúceho národa na svete, dodnes nemá pokoj a dostatok priestoru na nádych k skutočnému rozvoju. Už len fakt, že Arménov je po svete vyše 8 miliónov a v Arménsku ich je necelých 3, je veľavravný. S dvoma zo štyroch susedných štátov majú uzavreté hranice, najmä vzťah s bohatým Azerbajdžanom je na bode mrazu, a len vďaka prítomnosti ruského vojska na spornom území Náhorný Karabach je konflikt aspoň zmrazený. Paradoxne s démonizovaným Iránom má Arménsko azda najlepšie susedské vzťahy. Vzťahy s Gruzínskom sú oficiálne priateľské, ruská vojenská prítomnosť v Arménsku sa však Gruzíncom snažiacim sa o inegráciu do NATO a EÚ príliš nepáči.

Po asi dvoch hodinách sme dorazili na hraničný prechod s Arménskom a prítomnosť vojakov a množstva colníkov potvrdila nie úplne vrelé vzťahy krajín. Kontrola síce trvala úmorne dlho, dôvodom však nebola jej prísnosť, skôr pomalá práca arménskych colníkov. Tak sme sa po colnej kontrole v našom kupé pomaly uložili na ležadlá. Vďaka príjemnému vetraniu, monotónneho zvuku idúceho vlaku, ale i skutočne pohodlným ležadlám sme boli výborne vyspatí. Podobný presun vlakom rozhodne odporúčam. Pohodlie a bezpečnosť je zaistené a vždy je príležitosť dať sa do reči s rôznymi ľuďmi. My sme sa príjemne porozprávali s Arménkou, ktorá bola s mamou na koncerte Eltona Johna v Batumi. Skutočne oddané fanúšičky.

Náš vlak prišiel do cieľa

Tak sme dorazili do hlavného mesta Arménska. Najprv sme však ešte plánovali vycestovať na jednu noc k najväčšiemu horskému jazeru v Európe, jazeru Sevan, ktorého okolie je domovom napríklad Leoparda perzského či Kozorožca kaukazského. Najznámejšou destináciou je polostrovček Sevanavank, s kostolíkmi z 9. storočia pri meste Sevan. Keďže sme sa dopočuli, že taxíky sú v Arménsku mimoriadne lacné, neváhali sme a nanešťastie sme kývli na prvú ponuku na stanici. Taxík, ktorý vás odvezie vyše 100km k horskému jazeru za dohromady cca 40 euro znie totižto výborne. Keď sme sa však viezli na druhý deň späť za 15 euro, uvedomili sme si, že aj veľmi lacná ponuka môže byť v Arménsku drahá. Zo stanice nás zobral taxík do obchodu, kde sme si zamenili dramy, ktoré sa počítali celkom dobre. 500 dramov dostať totiž za 1 euro.
Nasledovala cesta po jedinej arménskej diaľnici, ktorá bola podľa očakávaní dosť rozbitá, asi aj preto majú na diaľnici povolenú rýchlosť 110. Prekvapením bolo pre mňa keď občasne prudko vodič pribrzdil aj zo 120 km/h, keďže majú niekoľko kamier merajúcich podľa objektívnej zodpovednosti. Ráno asi 8:30 sme už aj dorazili a po nepríjemných jednaniach s nenažraným taxikárom sme sa vybrali k nášmu hotelu. Povesť jazera ako centrum arménskeho cestovného ruchu nám vnútila mierne inú predstavu o tomto mieste. A keď sme zbadali náš hotel, ktorý asi od postavenia v 60 rokoch nevypral ani záclony nachvíľu sme zatúžili po našom „zlom“ taxikárovi a návrate do Jerevanu. No uvedomili sme si, že jeden deň určite vydržíme na tomto skutočne škaredom mieste a šli sme sa porozhliadnuť aspoň k jazeru vyčkať kým nám usmievavý obézny Rus pripraví izby na hoteli.

Kedysi dávno pýcha Sevanu, Hotel Spisovateľov

Celkom vhod prišlo, že sa na neďalekej pláži konala detská tanečná súťaž. Napriek očividnej nesmiernej chudobe sa organizátory aj deti postarali o pekné vystúpenia v tradičnom arménskom štýle. Postupne stále družstvá pribúdali, až sa tam tlačilo azda aj 500 ľudí. Následne sme šli na skorí obed, ktorý nás vôbec nenadchol, i keď naše pstruhy pôsobili čerstvo. Po zabývaní sa v našom polorozpadnutom hoteli sme sa šli prejsť za najhodnotnejšími pamiatkami Sevanu – jeho kláštormi. V sprievode obrovských davov sme sa onedlho dostali k prvému z nich a tu sa nám aj otvoril skutočne nádherný pohľad na jazero a jeho hornaté okolie. Napriek množstvu ľudí, predovšetkým domácim turistom, sme tu strávili veľmi príjemný čas a zlepšili si naše dojmy zo Sevanu.

Kostolík Surp Arakelops z 9. storočia

Následne sme sa vybrali na večernú pochôdzku po pobreží jazera. Lady zaparkované dva metre od vody, cesta na miestach kde majú ľudia deky, sem tam vodný skúter a najmä množstvá ľudí opekajúcich popri „svojich“ posedeniach či víkendových chatkách, to je turizmus na Sevane. Neskôr sme sa dozvedeli, že sem chodia dovolenkovať tí, ktorí nemajú na pobyt v zahraničí, predovšetkým v okolí Batumi v Gruzínsku. Asi najhorším zážitkom boli toalety, ktoré boli všade na Sevane otrasné. Ako tak to zapadalo do očividnej chudoby miestnych, o to viac nás prekvapoval všadeprítomný poriadok. Podobne ako v Gruzínci, sú Arméni očividne napriek značnej chudobe skutočne poriadku milovní, čo sa nám veľmi páčilo.

„Jagavá“ pláž na jazere Sevan

Po nepodarenom obede sme boli mierne skeptický, ale dali sme ešte jednu šancu miestnym špecialitám zo pstruhov, a urobili sme veľmi dobre. V malom rodinnom bistre medzi hlavnou cestou a jazerom sme si dali azda najlepšiu večeru výletu. A to asi za tretinovú cenu oproti obedu. Už v tme sme sa vracali takmer z mesta Sevan, ktoré je od nášho polostrova asi 4-5 km v skvelej nálade a tak sme si ešte sadli do podniku na lodi. Síce sme šli po mostíku, ktorý bol miestami pod vodou, síce mali otrasné pivo a hrali lacné remixy ruských hitov z čias Brežneva, ale záver tohto bizarného dňa by sme lepšie asi nevymysleli. I keď bodku za dňom sme dali až na hoteli strhujúcim stolným tenisom v miestnej „herni“.

Pohorie Pambak okolo Sevanu

Jazero Sevan nám na jeden rozhodne stačilo a tak sme sa ďalšie ráno veľmi radi pobalili a celkom rýchlo zjednali taxík späť do Jerevanu. Jednať sme príliš nemuseli, lebo chlapík požadoval okolo 15 eur, ktoré sme mu ochotne za odvoz priamo na ubytovanie v centre aj dali. Cestou sme doplnili v kufri ležiacu bombu na LPG a známou cestou sa vracali späť do hlavného mesta. Vyše 1,1 miliónové mesto postupne rástlo od 8. storočia pred Kristom, keď tu vznikla prvá pevnosť. Poloha na ceste medzi Anatóliou a Ruskom či Perziou z mesta prirodzene vytvárala obchodný uzol, možno odtiaľ pramení povestný obchodný duch Arménov.

Aj takto cestujú arménske deti na vystúpenia

Krajiny, po ktorých cestujem rád poznávam aj s ich históriou, a Arménsko ju má veru skutočne bohatú. Okolnosti však spôsobili, že veľké množstvo dôkazov o prítomnosti Arménov v minulosti zostali za ich dnešnými hranicami. Etnickí Arméni sa podielali na prvej ríši v reióne – Urartu už v 9. storočí pred Kr. Zlatý vek národa, tvz. Veľké Arménsko, bolo v 1. storočí pred Kr. keď vládli jednej z najväčších ríš sveta. Pre neustálu hrozbu z Perzie prišlo k zblíženiu s Rimanmi. Prvá ríša na svete v roku 301 prijala kresťanstvo za štátne náboženstvo. V piatom storočí však predsa padli pod perzskú zvrchovanosť, od 7. storočia im vládli Arabi, neskôr Byzancia, Turci, Mongoli a od 16. storočia znova Peržania. Tých vystriedalo Ruské impérium. Počas jeho rozpadu v čase prvej svetovej vojny sa udiala prvá moderná genocída na svete. Odhadom 1,5 milóna Arménov bolo príšernými spôsobmi zabitých Osmanmi, ale o tom neskôr. Takto tragicky vstúpili Arméni do 20. storočia, ktoré im na jeho konci prinieslo vytúženú slobodu. Mier však so Sovietskou érou odišiel, prišla vojna o Náhorný Karabach s Azerbajdžanom, ktorý síce vyhrali, mier však nevládne dodnes a tento sporný región je stále považovaný za možný zdroj konfliktu a len prítomnosť Rusov drží bohatých a bojachtivých Azerbajdžancov na uzde.

Pohľad na polostrov Sevanank

Jerevan nás privítal horúčavami a upchatými cestami. Jeho centrum, však hneď budilo dobrý dojem. Podobne ako moderná časť Tbilisi pôsobil Jerevan ako typické európske veľkomesto. Oproti Tbilisi pôsobí omnoho väčšie, začo môžu obrovité budovy a široké bulváry zo sovietskych čias. Do toho vstupuje mimoriadny stavebný boom z posledných rokov, údajne riadený iba záujmami developerov, a teda chaotický a najmä na úkor historických lokalít v meste. To všetko prehlbuje v Arménsku ešte väčšmi priepasť medzi hlavným mestom a zvyškom krajiny, ktorý je mimoriadne chudobný.

V uliciach Arménskej metropole

Na ubytovaní nás privítal veľmi milý personál, i keď bola ich angličtina slabšia, ochotu a snahu sme určite ocenili. V mimoriadnej horúčave, tiež tak podobnej Tbilisi, sme si najprv užili klimatizáciu a v televízii preteky ťáv. Blízkosť blízkeho východu bola očividná aj v iných veciach. Južní susedia Iránci sem jazdia totiž za rôznou zábavou, ktorú majú vo svojej prísne konzervatívnej krajine zakázanú. Pred prehliadkou centra mesta sme si dopriali skvelý obed, podľa hodnotení v jednej z najlepších reštaurácií v meste. Pomer cena kvalita bol viac než skvelý, napriek tomu, že ceny výrazne stúpli po príchode do Jerevanu. Doslova naskok sme mali najväčšie námestie v meste, Hanrapetutyan Hraparak – Námestie republiky. Skutočne veľkolepé, krásne námestie s budovami z typického červeného kameňa je často centrom diania v meste. V krásnych budovách sídli Štátne múzeum, vláda, ale i známy hotel Marriott. Pred múzeom je veľký komplex spievajúcich fontán, kde sa oplatí zájsť najmä večer, keď hra svetiel a krásnej hudby zabáva množstvo domácich, ktorí sem chodia tráviť čas.

Na Námestí Republiky pred budovou múzea

Arméni sú ľudia obľubujúci spoločnosť a trávenie času na verejných miestach. Množstvo ľudí v parkoch, na lavičkách a v kaviarňach nás sprevádzalo celý čas v Jerevane. Na rozdiel od Gruzíncov, ktorí sa hľadajú v modernej Európe, mnohí Arméni nostalgicky spomínajú na dobré časy v Sojuze. Veľa z nich má dobré spomienky z čias keď cestovali východným blokom počas vojenčiny „strážiť mier“ či len tak poznávať svet. Dnes väčšina z nich na cestu do Európy nemá. Mladší ľudia vidia veľkú nádej vo výsledkoch aprílových masových, ale pokojných protestoch. Čas ukáže či sa hrdina týchto protestov Pašinjan, ktorého podobizeň zdobia všetky možné suveníry v meste, nezaradí medzi štandardných postsovietskych skorodiktátorov.

Z rozľahlého Námestia republiky

Z Námestia republiky sme sa vybrali za druhou najznámejšou pamiatkou Jerevanu – známe Kaskády. Obrovitý komplex fontán a sôch v typickom socialistickom štýle stavali v 70tych rokoch a nedávno v podzemí tejto stavby otvorili galériu moderného umenia. Ku kaskádam sme sa dostali popri takisto veľkolepej budove opery na francúzskom námestí. Potešila nás hustá výsatba stromov v tak zastavanej časti. V Jerevane je takisto množstvo parčíkov s jazierkami či fontánkami, v takých horúčavách tak potrebnými. Pod kaskádami je skutočne krásna pešia zóna s množstvom kvetov a sôch. Zámer vytvoriť umeleckú oblasť sa myslím podaril. Samotné kaskády majú jedno veľké mínus, nevedú totiž nikam. Výhľad na široké okolie bol pekný, ale pohľad na stavenisko na vrchnom poschodí bol skutočne škaredý. Prehliadka centra v poobedných horúčavách nás vyšťavila, a tak sme si s radosťou šli na izbu pozrieť zápas MS vo futbale, po ktorom sme šli znova do mesta, ochutnať jediný arménsky remeselný pivovar Dargett. Beznádejne plný podnik dokazoval, že táto móda z Európy má potenciál aj tu.

Obrovitý komplex kaskád

Výhľad na Jerevan z Kaskád

Napravo Jerevanská radnica, vľavo Hotel Moskva

V okolí Jerevanu sa nachádza hneď niekoľko významných pamiatok, a aj preto je to skvelé miesto na spoznávanie Arménska. Za dobrej viditeľnosti je vidieť aj neďaleký slávny biblický vrch Ararat, ktorý sa však nachádza už za nepriepustnými tureckými hranicami, a tak sa naň so smutnou symbolikou môžu iba pozerať. Pred hranicou pod horou Ararat, ktorú Lenin daroval v roku 1921 Turkom, sa nachádza ikonický kostolík Khor Virap. Je to obľúbené pútnické miesto kde bol väznený v 3. storočí zakladateľ arménskej cirkvi Gregor Osvetiteľ. Ďalším skvelým tipom na výlet je návšteva jedinečných miest v pohorí Gegham. Chrám Garni vzdialený necelých 30 km a asi 6 km za ním kláštor Geghard v údolí Azat. V skale postavený Geghard je spolu s údolím Azat zaradený do zoznamu svetového dedičstva Unesco.

Na ceste z Jerevanu do pohoria Gegham

Cestu krásami pohoria Gegham sme si naplánovali na druhý deň v Jerevane, a tak sme ráno oslovili ochotný personál ubytovania, aby nám pomohli s taxíkom. Takýto postup určite odporúčam, nie len kvôli cene, ale i spoľahlivosti. Cena, ktorú si stanovil veľmi milý starší pán bola znova ešte nižšia akú sme čakali. Za asi 80 km odvoz do pohoria, a dohromady asi dvoch hodín čakania si vyžiadal niečo vyše 15 eur. Hovorili sme s ním iba našou utrápenou ruštinou, ale dozvedeli sme sa toho viac ako dosť. Počas vojenčiny bol Česku a tak sa potešil, že sme pre neho z tej istej krajiny. Veľmi ochotne zastavoval keď videl, že chceme fotiť, a veru bolo čo. Cesta viedla vyprahlou skalnatou krajinou, kde tu povedľa vodných tokov plnou ovocných stromov. Neďaleko za mestom nás zastavil miestny klaun, napadlo ma skôr slovo kaukliar, najmä keď som zbadal predmet výstupu. Popri ceste totiž vystupoval artista na bicykli jazdou po lane. Taxikár dal po chvíli klaunovi pár drobných a šli sme ďalej.

Šou na ceste za Jerevanom

Onedlho sme boli už v meste Garni, kde sa zrazu uprostred mŕtvej dedinky objavilo plné parkovisko, turnikety a v pozadí miestny chrám. Netrvalo to dlho a stretli sme prvých českých turistov, ktorí doslova prišli z lesa v údolí pod chrámom, kde ako inak stanovali. Táto rodina s deťmi nás teda pobavila, odfotila s výhľadom na krásne údolie, ktoré nám odporučili aj peši prejsť. Šli sme však rovno ku chrámu, v ktorom práve hral typickú sakrálnu hudbu na arménskom národnom dychovom nástroji – duduku. Tento chrám však nie je kresťanský, ale v antickom štýle roku 77 postavený pre pohanských bohov. V 17. storočí sa však takmer úplne zrútil po zemetrasení a až v 70. tych rokov minulého storočia ho kompletne zrekonštruovali do dnešnej podoby. Je to jediná antická budova so stĺporadím na území bývalého ZSSR.

Nádherný výhľad na pohorie Gegham z Garni

Úžasná scenéria s chrámom Garni

Kláštor Geghard stojí v skale od roku 1215, prvou kresťanskou stavbou však bola vytesaná jaskyňa už v 4. storočí. Dodnes vyviera zo skaly do kláštora potok z tohto obdobia. Tu vstupné ani nebolo, iba nejaký poplatok za parkovanie. Popri ceste ležalo množstvo typických arménskych kamenných pamätníkov – Chačkarov. Samotný kláštor sme si mohli pozrieť takmer celý aj s jeho mnohými slepými zákutiami a to bez umelého svetla, čo dotváralo atmosféru stredoveku. Tu sme stretli milú arménsku rodinku, z časti hovoriacu po česky, a tak sme sa dozvedeli nejaké zaujímavosti o kláštore. Do vytesaných dier na vyšplhanie sa po skale kláštora sme teda hádzali kamienky, aby nám ten, ktorý v nich ostane priniesol šťastie. Minuly sme tu aj svadobný obrad, keď sme sa boli prejsť k blízkym jaskyniam za riečkou Azat. Stráviť dlhšiu dobu v krásnej okolitej prírode nám nedovolilo nesmierne teplo, ktoré panovalo aj v nadmorskej výške 1800 m.n.m.

Údolie Azot pri kláštore Geghard

Dvor kláštora Geghard

Jedinečná atmosféra v kláštore

A tak sa zopakoval scenár z predchádzajúceho dňa, keď sme poobede strávili na izbe a večer šli na večeru a pozrieť futbal. Príjemný čas som strávil vo dvore jedinej arméneskej mešity neďaleko nášho ubytovania, aj napriek mierne podozrievavým pohľadom na mňa. Mimoriadne živo bolo najmä na pešej zóne pred Námestím republiky a samozrejme v obľúbeným kaviarňach. Takmer všade sa fandilo Rusom proti Chorvátom vo štvrťfinále MS. Dlhému ponocovaniu sme sa chceli vyhnúť, ďalší deň mal byť náročný. Čakal nás ďalší nočný let z Jerevanu do Atén a odtiaľ už do Viedne.

Modrá mešita, jediná v Arménsku

Na ubytovaní sme sa dohodli, že si u nich necháme do večera batožinu. Mali sme celý deň voľný, jedinou nutnosťou bolo vytlačiť letenky, čo sa nakoniec stal dosť veľký problém. Bola nedeľa a to teda nie hocijaká. 98 dní po skončení Veľkej noci oslavujú Arméni sviatok Vardavar, ktorého myšlienkou je očista vodou. Oproti slovenskej veľkonočnej polievačke je to ako vyhladzovacia vojna. Doslova všetci ľudia na ulici sú poliaty alebo idú niekoho poliať. Na verejné fontány si nadpájajú hadice, z áut sa kedykoľvek na vás vyrúti prepadovka s vedrami, kvetinári sú vo vytržení. My sme však o tomto vôbec nevedeli, a dosť dlho, keďže sme najprv išli taxíkom k pamätníku arménskej genocídy. Jednoznačne najhlbšia rana na duši starého arménskeho národa je vyhladzovací proces, ktorý na území Osmanskej ríše počas prvej svetovej vojny zorganizovali traja ministri, ktorí ospravedlňovali likvidáciu Arménov ich údajnou kolaboráciou počas bojov s ruským vojskom. Genocída stál život okolo 1,5 milióna Arménov, i keď Turci dodnes hovoria o pár stotisíc kolaborantov a o výraze genocída nechcú nič počuť. Na Slovensku je popieranie tohto zločinu trestným činom, USA, Veľká Británia a väčšina krajín blízkeho východu však genocídu stále neuznali.

Pietne miesto pamätníka genocídy nad centrom Jerevanom

Z vnútra pamätníka obetiam genocídy Arménov

Pamätník s múzeom sa nachádza neďaleko centra na pahorku, odkiaľ je Jerevan ako na dlani. Pietnemu miestu dominuje 44 metrov vysoký stĺp symbolizujúci znovuzrodenie Arménov. Vedľa neho sa týči do kruhu postavených 12 naklonených kamenných stĺpov, každý predstavuje jednu stratenú provinciu v dnešnom Turecku. Uprostred kruhu horí večný plameň za obete týchto hrôz z rokov 1915 až 1917. Neďaleko od pamätníka za budovou múzea je sad, do ktorého sa vysadí strom pri príležitosti zahraničnej návštevy predstaviteľa krajiny, ktorá genocídu uznala. Taxík nás počas návštevy nečakal, na parkovisku však postávali ďalší a tak sme sa nechali odviesť späť do mesta, kde už v doobedných hodinách postupne prepukalo vodné šialenstvo. To sme pochopili, keď na náš taxík z vedľajšieho auta tasili vodnú pištol. Naša úloha vytlačiť letenky tým bola mimoriadne spestrená, keďže sme sa po zaistení elektroniky sáčkami pridali na front nákupom striekajúcich flašiek. Letenky sa nám podarilo vytlačiť po úmornom boji s chránenými mailami na recepcii jedného hotela. Znovu sa nám potvrdilo, že ľudia v Arménsku sú veľmi milí a ochotní.

Jerevanský vodný poplach

Z polievačky na Námestí republiky

Už celý mokrí sme si našli reštauráciu na obed, odkiaľ sme šli na neďaleké Námestie republiky. Potvrdilo sa, že je centrom diania v meste. Doslova bolo preplnené ľuďmi s vedrami, po kolená vo fontánach, všetci samozrejme celý mokrí. Tak sme si sušili veci na schodoch pre námestím, aby nás neskôr ešte aj nenápadná starenka znovu poliala. Nemalo to konca kraja, tak sme sa šli prezliecť na ubytovanie, vzali sme si veci a zapadli do večera do pivárne. Potom sme si už len museli vziať taxík na letisko, kde sme museli čakať do pol tretej na odlet do Atén. Deň plný arménskej zábavy po rannej návšteve pietneho miesta akoby symbolizoval vyrovnanie sa národa so smutnou minulosťou. Zábava totiž neskončila ani v taxíku, kde sme narazili na bláznivého milovníka perzskej hudby s prilepeným detským spätným zrkadlom. Videl, že jeho bláznivá jazda nás baví, tak sa nezmyselným predbiehaním v zápchach zabával ďalej. Skutočne skvelý záver mala návšteva Arménska, ktoré rozhodne stálo za návštevu!