Autom do Odessy: Diel prvý

Už počas nášho tripu do Albánska v lete 2012 sa strhla vášnivá debata o tom, čo bude našou destináciou pre rok 2013. Padali návrhy ako návšteva pobaltských krajín, nejaké západné destinácie ale napokon to vyhrala práve Odessa, najväčší sovietsky obchodný prístav, multikultúrna metropola južnej Ukrajiny. Gorod geroj alebo mesto hrdina, Ukrajina, Moldavsko, dunajská delta. Tieto všetky termíny v nás vzbudzovali pocity neskutočného napätia a očakávania. Nevedeli sme čo môžeme od týchto krajín čakať ale pustili sme sa do plánovania s plným nasadením, snažiac sa myslieť na všetko čo by sa mohlo po ceste prihodiť. Že sa toho skutočne aj veľa prihodilo zistíte nižšie.

Pred odjazdom z Nových Zámkov v tímových trikách

Keďže išlo o náš už v poradí štvrtý roadtrip, prípravy prebiehali ľahko a ráno o pol siedmej sme už boli všetci nabalení v aute smerom na Budapešť. Prvá zastávka na prípitok bola podľa plánu až na ruskom vojenskom cintoríne v Štúrove, no pani fľaša, ktorá mala balance na toto miesto dorazila iba s polovičným obsahom. Zo Štúrova sme pokračovali horským prechodom cez pilišské vrchy kde sme sa zastavili v slovenskej dedine Mlynky, v nádeji, že začujeme u našich južných susedov rodnú reč. Bohužiaľ sklamaní vchádzame do Budapešti kde sa napájame na diaľnicu smer Miškovec a Debrecín. Zvyšnú časť Maďarska preletíme, lámeme si jazyk na miestnych názvoch ako Püspökladány a podobne.

Jazykové okienko

Do Rumunska vchádzame hraničným prechodom Ártánd- Borș. V Oradei zastavíme, s obrovskou chuťou na dobrú kávu. Bohužiaľ je v Rumunsku sviatok

kohosi, zmenáreň však nájdeme a už si vychutnávame fantastickú kávu s pohľadom na ešte fantastickejšiu čašníčku. Centrum mesta má pekné historické korzo, ktoré si prejdeme a mierime do našej cieľovej adresy pre dnešný deň, ktorou je Șinteu alebo Nová Huta- slovenská dedina v Rumunsku s asi 2000 obyvateľmi roztrúsená na nekonečných lúkach a kopcoch, ktoré hrajú snáď všetkými farbami.

Na prechádzke mestom Oradea

Po ceste s drobnými nehodami a nutnou výmenou nohavíc jedného účastníka konečne vchádzame do dediny a hľadáme ubytovanie. Pán farár a starosta v jednej osobe nám oznamuje, že bohužiaľ má plno ale vraj na konci dediny je penzión kde sme aj zamierili. Po pár telefonátoch a hľadaní pani s motykou sme úspešne ubytovaní. Večeriame a vyrážame do dediny na pivo. Až teraz si uvedomujem ako vlastne títo ľudia žijú. Každý má obrovský statok s ovocnými stromami, kravy, prasce, domácu

hydinu, prípadne kone. Cítim sa ako by som cestoval v čase aspoň 50 rokov nazad.

Na konci sveta, slovenská dedina v Rumunsku Sinteu – Nova Huta

Cestou do krčmy na poriadneho čapáka sa ďalší člen posádky prejavil ako veľký kamarát zvierat, po náročnom rozhovore so stokilovou prasnicou nás ale dobehol a spolu sme zasadli s miestnymi v krčme. Koštovali sme miestne pivo, bohužiaľ iba fľaškové a debatovali s domácimi. Debata pre mňa skončila po zistení, že môj debatný parťák je práve doliečený tuberák. Cestou späť vítali prasiatka svojho kamoša ešte za horizontom neúnavným krochkaním, ktoré on samozrejme ako riadne prasa po toľkých pivách opätoval.

Hmlisté ráno, Sinteu – Nova Huta

Druhý deň našej výpravy sme sa prebudili do hmlistého a upršaného rána. Toto počasie nás sprevádzalo po celý deň, no dobrá nálada posádku nášho korábu neopustila, práve naopak. Vyrazili sme z Novej Huty a zliezli z hôr na hlavný ťah cez Transylvániu. Všeliakými krivolakými cestami plnými horských prechodov cez mestá ako Cluj- Napoca alebo Târgu Mureș a cez krásnu sedmohradskú krajinu plnú hradov a nekonečných strání sme sa dostali až do rodiska obávaného turkobijca Vlada Tepeșa zvaného aj Dracul alebo v našich končinách Dracula.

Draculovo rodisko, transylvánska Sighișoara

Sighișoara alebo ak chcete aj Segesvár je neveľké historické mesto v srdci sedmohradských hôr s nádherným hradiskom a hodinovou vežou v centre mesta, ktoré je zapísané v zozname UNESCO. Nájsť Draculov rodný dom v tomto meste nie je žiadny problém, žije tu snáď vo všetkých podobách. Môžete si ho kúpiť na hrnčeku, vo fľaši, na obrázku, dokonca ho môžete zjesť, teda akési nerozlúštiteľné jedlo pomenované po ňom.

Rodný dom kniežaťa Draculu, Sighișoara

Z centra na kopci je skvelý výhľad na mesto a jeho okolie. Schádzame späť k autu, cestou sa stavíme na nič-moc kávu a pokračujeme ďalej smer Brașov. Hlad nás prepadol akurát na polceste. Hľadáme ako hľadáme ale reštaurácií alebo motorestov je poskromne a tak zastavujem pri miestnom rozostavanom objekte, ktorý vyzeral ako-tak otvorený. Vchádzame spolu s vychudnutým psom, ktorý je následne vykázaný a za pultom si necháme naložiť každý podľa svojho gusta. Platíme naozaj symbolické sumy, celí naradostení sa púšťame do jedla. S prvými sústami zisťujeme príčinu. Hlad však bol nakoniec väčší pán a to málo čo po nás zostalo dostal vychudnutý pes, ktorý bol pre pani za pultom neželaným hosťom. Po očuchaní sa do toho jedla nehrnul ani on a tak každý z nás očakával tráviace ťažkosti len nikto nevedel v akej forme sa dostavia. V rámci prevencie sa načala ďalšia fľaša páleného, posádka si ju podávala na streche auta ako inak ako za jazdy. Nálada gradovala až sme nakoniec prišli do predposlednej destinácie pre tento deň, mesta Brașov.

Hisotrické centrum mesta Brașov

Nádherné mesto pod mohutnými štítmi Karpát s veľkým a v pomerne v dobrom stave historickým centrom nás milo prekvapilo. Pochodili sme si čo sa dalo, sadli na kávičku, podaktorí si ju zriedili miestnym koňakom. Naša nálada sa však nezhodovala s úrovňou prevádzky v ktorej sme sedeli a tak sme sa pobrali do cieľa pre dnešný deň v horskom sedle Predeal 1059 m.n.m vysoko v turistickej oblasti Bușteni-Sinaia kde sme trošku komplikovane zháňali ubytovanie. Čo nevyrieši triezvy šofér vyrieši jeho netriezva posádka a tak dvaja členovia, ktorí zrejme ani nevedia ako dohodli a čo dohodli s iba rumunsky hovoriacimi ženičkami z miestneho motelu, zaobstarali luxusný nocľah za 12€ na noc. Nasledovalo vypĺňanie registračných

formulárov v rumunčine, pani nevedela napočítať po anglicky ani do tri, ale všetko úspešne dopadlo, jednému členovi sa konverzácia tak zapáčila, že rozvinul debatu s recepčnými do tu neuvádzaných sfér.

Rekreačná oblasť Bușteni-Sinaia

Ráno tretieho dňa začalo pre podaktorých tuhou fázou štiepenia, ktorú zahnali originálnym zoborským šumivým miesto raňajok. Po vyprataní izieb a skvelej komunikácií s pani upratovačkou ktorá opäť počítala na prstoch sme sa pobrali hľadať miestnu prevádzku lanovej dráhy Bușteni- na vrch Babele vo výške vyše 2000m. Po zhliadnutí ceny a upršaného počasia sme sa však rozhodli radšej túto exkurziu vynechať a ušetriť peniaze na dnešný večer, ktorý sa mal konať v bájnej Mamaii. Poďme však poporiadku. Z Bușteni sme vyrazili okolo deviatej ráno smerom na Ploiești. Údolím pod vysokými karpatskými štítmi smerom na Valašskú nížinu nás chytil dopoludňajší hlad keďže sme od rána nič nejedli vzhľadom na prázdnotu v našej chladničke. Cestou sme opäť natrafili na motel popri ceste. Po predchádzajúcich nevábnych skúsenostiach nás to tam veľmi nelákalo ale hlad bol opäť väčší pán a tak sme zasadli k obrovskému dubovému stolu.

Užívame si „benefity“ rumunskej kuchyne

Objednali sme si akési polievky na verímboha, pretože jedálny v angličtine nenájdete a teta pozná po anglicky tri druhy zeleniny ktoré omielala dokola pri každom jedle len v inom poradí. Nakoniec sa z toho vykľula akási biela držková, slepačia a čosi zo zeleniny. Čo však hralo proti nám bolo jedlo zo včerajšieho motorestu, ktoré ešte nestihlo opustiť naše ctené útroby a tak sme sa po jednom vytrácali navštíviť sociálne zariadenie. O niečo lepšie dopadlo jedlo, ktoré naservírovala pani, ale rumunskej kuchyni to v žiadnom prípade v našich očiach neprilepší. Z motorestu sme chytili celkom dobré tempo smer Bukurešť. Podaktorí z našej partie však nevideli palác ľudu, ktorý dal postaviť Nicolae Caușescu a tak ma ukecali aby som to vzal cez centrum, čo sa ukázalo ako obrovská chyba. Bukurešť sa za tie dva roky, ktoré som tu nebol vôbec nezmenila. Nekonečné zápchy, blúdenie úzkymi uličkami a večne trúbiaci šoféri . GPS samozrejme nenájde čo chceme a tak sa odoberáme smerom k moru. Nakoniec nás však predsa len šťastie neopúšťa a chalani zahliadnu palác ľudu a tak k spokojnosti všetkých opúšťame Bukurešť, ktorá ale na mňa pred

dvoma rokmi spravila výborný dojem.

Odškrtli sme si povinný sightseeing, Palác ľudu

Výpadovka na Constanţu sa hľadala ľahko, zaujímavosťou bol pes, ktorý si ľahol pred každé auto do stredu cesty a nechcel ho pustiť ďalej. Vyše 200 kilometrový úsek medzi Bukurešťou a Constanţou sa vinie ako had medzi šírimi poliami Valašskej nížiny a nie je ničím zaujímavý až na dva mohutné diaľničné a železničné mosty cez dve ramená Dunaja, za prejazd ktorých treba samozrejme opäť zaplatiť, čo ale stojí za to.

Jediná zaujímavosť na trase Bukurešť – Constanţa

Severným obchvatom obchádzame najväčší rumunský prístav Constanţa a prichádzame do najvyhľadávanejšieho letoviska čiernomorského pobrežia Rumunska- Mamaia. To slovo v nás evokovalo Miami, čo sa výhľadom z hotela skoro potvrdilo. Po rozhodovaní či kemp alebo hotel nás väčšina ukecala na hotel a tak sme ich zopár obišli a našli samozrejme ten najlacnejší za 17€ na noc. Budova hotela bola z čias nadvlády jednej strany ale bol perfektne zrekonštruovaný takže mu nechýbali najnovšie doplnky a samozrejmosťou bolo aj wifi.

Západ slnka, Mamaia

Večer sme sa tešili na na atmosféru letoviska, pokoštovali sme pálené každého druhu, ktoré sme si niesli ešte z domu a vyrazili sme do ulíc. Po dlhých dvoch dňoch bez dobrého jedla sme sa rozhodli zastaviť v miestnej pizzerii a skúsiť niečo zahraničné. Staviť na túto kartu sa oplatilo a tak pokračujeme v hľadaní diskoklubu. Na hlavnej ulici v Mamai sme objavili obchod s alkoholickými produktami. Plne vyzbrojení sme pokračovali v hľadaní. Na našu smolu sme zistili že sezóna je iba na začiatku a my sme netrafili víkend. Všetky kluby boli prázdne, ale na uliciach to žilo a tak sme si to vynahradili debatou s miestnymi na móle vybudovanom čínskymi komunistami ako dar rumunskému ľudu. Za zmienku stojí aj nočné stretnutie s čerstvými oteckami na pumpe, ktorí nadránom venčili svoje bábätká v kočíkoch značne podgurážení. Kým sme našli náš dobre schovaný hotel, mali sme to šťastie zoznámiť sa s ruskou, ktorá okoštovala z našej vodky s jej švédskymi kamarátmi. Nakoniec sme sa na hotel predsa len dostali, ale do našej izby už nie, tak sme sa museli vyspať istým nepohodlným spôsobom.