Bicyklom do Maroka

Návšteva Maroka bola pre mňa jednou z priorít celého nášho výletu a lákalo obzvlášť svojou blízkosťou. Najmä pri opaľovaní na nádhernej pláži v Tarife, odkiaľ sa cez niečo vyše dvadsať km Gibraltarský prieliv týčia kopce marockého pohoria Rif. Jedna z najvyspelejších afrických krajín sa pýši skvelou sieťou ciest, diaľnic, ale najmä výnimočnými staroarabskými mestami, úchvatným horstvom, či nádherným pobrežím. Má ambíciu stať sa turistickou veľmocou, a treba povedať, že potenciál, toto vyše 30 miliónové kráľovstvo s rozlohou väčšou ako Nemecko a Česko dohromady, nato rozhodne má.

82 km na lodi, 275 km a 4318 nastúpaných metrov na bicykli

Napriek vysokej cene za trajekt s autom, spiatočná cesta sa pohybuje okolo 150 euro, som chcel rozhodne využiť skvelé diaľnice a precestovať autom túto exotickú, ale zároveň na Afriku veľmi bezpečnú krajinu. Problém sa vyskytol s našim psíkom. Teda mohol by sa vyskytnúť pri návrate do Španielska, keďže vševediaca EÚ má prísne colné predpisy pre cestovanie psov do a z Afriky. V praxi, španielsky colník nám mohol pokojne psa odobrať do karantény na niekoľko dní, či týždňov, aj napriek tomu, že má pes pas a očkovania. To sme riskovať skutočne nechceli a tak som vymyslel, že na pár dní pôjdem do Maroka aspoň ja, a aby to nevyšlo zbytočne veľmi draho na pár dní, tak bicyklom.

Kabína pre môj bicykel

Tak som si teda naplánoval cestu aspoň na tri dni. Prvým krokom bolo samozrejme nákup lístkov na trajekt. Ideálne s ranným odchodom a podvečerným príchodom, možností bolo veľké množstvo, tak som vyberal aj podľa ceny. Za 44 eur som sa teda preplavil aj s bicyklom tam aj späť. Takisto prístavov je viac na oboch stranách prieplavu. V Španielsku najmä obrovský prístav Algeciras a v Maroku, kde vo veľkom budujú hlbokovodné prístavy, ich je viac. Mne to vyšlo s príchodom do nového prístavu Tanger Med 2, určeným najmä pre nákladnú dopravu. Ďalším krokom bolo stanoviť si približne trasu a zajednať si ubytovanie vopred, s čím nebol žiadny problém overeným portálom booking.com. Maroko je krajina mimoriadne hornatá, takže som si pre istotu pomocou editora pre pešiu trasu na maps.google prezrel aj výškový profil každej trasy. Posledným krokom pred cestou okrem nákupu vhodných potravín a efektívneho balenia bolo nájdenie lacného parkovania v Algecirase.

Opúšťame Európu – Adios Europa, As-Salam Alaykom Afrika

Tak som ráno vyrazil známou cestou z Malagy smerom na Gibraltar, ktorý som však obišiel, aby som zaparkoval v prístave Algeciras. Razom som sa zbalil a vyrazil som k lodi. Trošku nechápavo hľadiaci colníci sa opýtali akurát či mám bicykel v karbóne, a že kam idem a bez problémov ma pustili do lode. Tam ma milá Maročanka plynulou angličtinou usmernila s bicyklom a zamkla mi ho v jednej z kajút. Cestujúci boli okrem mňa výhradne Arabi. Na palube som si vymenil pár skúseností s dvoma z nich, ktorí sa ma pýtali tiež na kostru bicyklu, ale najmä či idem do Maroka kvôli hašišu, lebo severná úrodná časť krajiny je údajne svetovou jednotkou v produkcii, čo vytvára v kombinácii s nízkymi cenami dobré podmienky na hašišový turizmus. Ubezpečil som ich, že je to asi posledná vec, ktorá ma tam zaujíma a oni len nechápavo pozreli a nechali ma tak.

Skala Gibraltár z Algeciraského zálivu

Počas cesty ma upozornili, že je potrebné aby som sa registroval u policajta, ktorý sedí vždy v lodi s colnou pečiatkou pre zrýchlenie pasovej kontroly. S mojou prachudobnou francúzštinou som mu vysvetlil moje plány a bez problémov mi buchol marockú pečiatku. Po zakotvení som absolvoval ešte jednu colnú kontrolu zameranú na tovar znova vo francúzskom jazyku, ktorý tu, najmä medzi mladšími dominuje samozrejme s arabčinou. Starší obyvatelia severného Maroka častejšie ovládajú španielčinu. Mal som teda pred sebou vyše 110 kilometrov s cieľom v horskom meste Chefchaouen. Mal som nato len pol dňa, tak som príliš zaháľať nemohol. Veľmi rýchlo som zmenil zaužívaný stereotypný názor o vyprahlej a púštnej krajine. Nanešťastie predpoklad o veľmi chudobnom a zanedbanom vidieku sa splnil. Dokonca aj dediny na pobreží vyzerali veľmi škaredo. Ľudia však pôsobili milo, aj napriek tomu, že som tam skutočne nezapadal. Koniec koncov som sa celé tri dni videl okrem mňa iba troch cestných cyklistov, obľúbeným športom Arabov teda cyklistika očividne nie je.

Pláž v Ksar es Seghir

Asi polovicu z cesty som šiel po ceste druhej triedy, ktorá sa však kvalitou mohla rovnať kľudne s našimi na Slovensku. Krajina aj napriek očividnej chudobe bola krásna a veľmi zaujímavá, často ma napadala fráza o zastavenom čase, lepšie by sa to dalo vystihnúť tým, že ľudia tu mali na všetko čas. Páčilo sa mi, že azda každé možné miesto bolo obrobené a zúžitkované, oproti prísnemu súkromníckemu poľnohospodárstvu v Španielsku som si vychutnal polia a lesy bez nekonečných plotov a ohrád. Horšia, alebo najhoršia časť celej cesty v Maroku mala prísť po napojení na národnú cestu z mesta Tetouan. Kvalitou ma znova vôbec nesklamala, jej šírka, ale najmä neskutočná premávka ma však naozaj znechucovali. Vodiči ak mohli, vždy ma veľkým oblúkom obchádzali, keď nemohli, tlačili sa vedľa mňa ako sa dalo. Takto to vyzeralo počas asi 60km jazdy v pohorí Rif, ktoré sa tiahne severným Marokom s najvyšším pohorím Tidirhine vo výške 2455 m.n.m.

Uličky Mediny v modrej perle – Chefchaouene

Mimoriadne zaujímavý prvý deň mal končiť náročným príchodom do Chefchaouenu, neskončil ani náročným hľadaním maličkého hotela v centre typického arabského bazáru prepchatého ľuďmi. Čakala ma ešte mimoriadne náročná úloha, kúpiť si jedlo a vodu. Eurami či kartou sa platiť ani teoreticky nikde nedalo, zmenárne boli všetky pozatvárané, tak som šiel nato typicky arabsky. Dohadovaním na bazáre som zamenil v slušnom kurze asi po piatich minútach hľadania. Nasledovala večera pri európskom futbale v miestnom bare a návrat do hotela a zaslúžený spánok.

Raňajky na hlavnom námestí Chefchaouenu

Škoda len, že foťák sa do ruksaku nezmestil…

Ráno som si prešiel nádherné útulné mestečko s typicky modrými domami s úžasnou panorámou pohoria Rif. Po skvelých raňajkách som sa vybral na druhú etapu môjho tour de Maroko. Cieľom bolo pobrežné mestečko Oued Laou, kde som plánoval obed na pláži Stredozemného mora. Asi 60 km cesta bola rozhodne najkrajším úsekom mojich ciest Marockým kráľovstvom. Celá prechádzala naprieč pohorím Rif ponad rieku Oued Laou až do rovnomenného cieľového mestečka. Jazda v tichom a osamelom prostredí horských masívov ponad obrovité rokliny a tiesňavy, kde si dral cestu k moru vyschnutý tok rieky bola nezabudnuteľný zážitok, umocnený skvelou cestou a sporadickou premávkou. Pomerne jednoducho som sa v mestečku zorientoval, a popri pláži som si sadol k obedu. Zase raz som bol nútený „komunikáciu“ vo francúzštine, našťastie bez prekvapení. Severní Maročania milujú ovocné jogurtové nápoje, ryby a kávu a najmä svoje výborné pečivo. Obed som doplnil šalátom a vyšiel ma na pláži na 30 drachiem, teda asi 2,80 eur. Spokojný po každej stránke som sa vybral ďalej, na vyše 40 km cestu do cieľového mesta Tetouan.

Cesta ponad kaňon rieky Oued Laou v pohorí Rif

Cesta viedla takmer celý čas tesne popri stále značne kopcovitému pobrežiu, a až na nepríjemný nárazový vietor vanúci z hôr to bola znova krásna a jedinečná jazda. Premávka postupne hustla, ale národná cesta výbornej kvality bola dostatočne široká. Zaujímavosťou bolo stretávať niekoľko stopujúcich ľudí niekedy aj tri krát stále bližšie najväčšiemu mestu regiónu Tetouan. Historické centrum, zvané v arabskom svete Medina, tohto 380 tisícového mesta je zapísané v zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Výnimočnosť mesta spočíva najmä vo výraznom andalúzskom vplyve, keďže po reconqueste – vytlačenie Arabov zo Španielska, sa sem uchýlilo mnoho európskych Arabov, ktorý so sebou priniesli okrem iného aj andalúzsku architektúru. Po príchode do mesta prišiel znova kultúrny šok oproti vidieckemu svetu v Maroku. Najmä skupinky mladých ľudí pripomínali skôr západnú mládež , vyzývavým oblečením, nekonečným obsluhovaním smartfónov či pohlavne zmiešanými priateľstvami, ktoré sú na vidieku v tomto veku veľmi zriedkavé. Ubytovanie som mal znova v prehustenom centre, kde ma po chvíli oslovil starší otrhaný pán, či som Mr. Slovakia. Tak som sa pousmial nad paralelou s bicyklom a Petrom Saganom v mojej hlave a prikývol som, že hľadá asi mňa. Ako ma tak viedol spletitými uličkami Mediny, bol som skutočne vďačný za túto doplnkovú službu môjho hotela.

Pobrežie pri meste Oued Laou

Po rýchlom ubytovaní si ma usadil majiteľ hotela, asi 60 ročný typický Arab a slušnou angličtinou sa ma vypytoval na moje zážitky a plány v Maroku. Postupne sa do debaty a k skvelému čaju pripojila veľmi zaujímavá skupina mladých ľudí. Ja som znova mohol využiť znalosť maďarského jazyka s chlapom, ktorého rodina pochádzala z môjho rodného mesta. Malé stredoeurópske zasadanie doplnili chalani z Rakúska a Švajčiarska a dievča z Bavorska, ktorú sprevádzala jej exotická kamarátka z Ekvádoru. Po veľmi zaujímavej debate sme sa všetci vybrali na neskorú večeru do už postupne vyprázdňujúcich sa ulíc Tetouanu. Typickou špecialitou miestnych sú varené morské slimáky, ktoré dostať na každom rohu rozľahlého centra za cenu asi 30 centov. Základom dobrej chute sú bezpochyby úžasné koreniny, tak typické pre celý arabský svet. Napriek kozmopolitnému ruchu sa Afrike nezaprie, keď vám predajca ponúkne kus polystyrénu so zapichnutými zicherkami ako príbor. Ulice Mediny, najmä večer pôsobia neskutočne špinavo, domáci sú totiž zvyknutý, že v skorých ranných hodinách sa ulice dôkladne čistia. Kto by hundral, môže to isté zažiť aj v európskych veľkomestách ako Brusel alebo Rím, aj keď asi v miernejšom rozsahu.

Kráľovský palác v meste Tetouan

Nádherný ranný výhľad na Medinu v Tetouane

Katolícky kostol v samom centre Tetouanu

Pri platení ubytovania ďalšie ráno som si uvedomil, že nemám dostatok drachiem a po úmornom čakaní na otváranie zmenární mi ubytovateľ povedal, že keby mu dám 80 drachiem miesto 100, nič by sa nestalo. S podobnými situáciami som sa stretol viackrát, čo len umocnilo dobré dojmy z ľudí v Maroku. Na poslednej časti cesty v Maroku ma čakalo asi 60 km, väčšinou po cestách, po ktorých som šiel v prvý deň. Bolo zaujímavé ako som zmenil pohľad na tie isté veci za dva dni vďaka odsunutiu predsudkov a zbavenia sa strachu pred démonizovaným arabským svetom. A tak som si v prístavnom mestečku Ksar es Seghir dal dúfam ostatnú marockú kávu, kúpil som skvelý chlieb na obed na lodi a vybral som sa na cestu späť do prístavu. Po asi štyroch colných, pasových a ktovie akých iných nezmyslom ma konečne pustili na loď. Treba však povedať, že každý z týchto úradníkov bol veľmi úctivý a milý. Po návrate na španielsku zem, som ešte šiel posledný krát navštíviť Gibraltár, za úmyslom lacného tankovania a vybral som sa späť „domov“ do Malagy za manželkou a svojim psom.