Grécko 2014

Na záver leta som naplánoval dovolenku so svojou priateľkou, ktorá chcela zažiť trip podobný tým aké už tradične každoročne organizujeme v čisto pánskom zastúpení. Nemalo to však byť iba romantické cestovanie vo dvojici, keďže sa k nám pridal podobne ladený pár. Plánom bolo najmä stráviť niekoľko bezstarostných dní na krásnom gréckom pobreží. Ako cieľ som vybral ostrov Zakynthos, ktorý je autom jednoducho dosiahnuteľný. Tranzit do Grécka však podmieňoval cestu celým Balkánom, kde som už videl mnoho, ale perlu zvanú Ochrid ešte nie. Mojim veľkým snom bolo však celé Grécko, pretože som obrovským obdivovateľom histórie tohto veľkého európskeho národa, ktorý dal svetu demokraciu, olympijské hry či azda najväčšieho básnika všetkých čias Homéra. Čítaním kníh Vojtecha Zamarovského som v sebe vypestoval túžbu po nazretí do gréckej histórie, ktorá je takmer všadeprítomná najmä na Peloponéze či v slávnych Aténach.

Naša plánovaná a do bodky splnená trasa

 Napriek 1100km vzdialenosti do Ochridu sme prvý nocľah strávili práve v tomto historickom macedónskom meste ležiacom na prekrásnom rovnomennom Ochridskom jazere. Je to jedna z bášt slovanského pravoslávia ako i samotného kresťanstva. Pôsobili tu vyhnaní žiaci Cyrila a Metoda Kliment či Naum, ktorí tu pokračovali v ich učení. Založili významný kláštor ako centrum vzdelancov pravoslávnych Slovanov 9. storočia – kláštor sv. Nauma, nad ktorým sa týči pevnosť cára Samuela z 10. storočia. Ochrid okrem histórie ponúka príjemnú takmer prímorskú atmosféru, čomu pomáha najmä čistučké jazero. Cestou sme si dali dlhšiu rannú zastávku v centre Skopje, mesta, ktoré som navštívili pred dvoma rokmi a nestíhal som sa diviť ako pokročili v megalománskom stavaní mostov a nábrežia s nespočtom sôch dotvárajúce dosť gýčovú architektúru. Napriek skutočnej kráse treba povedať, že novostavby v antickom štýle sú zúfalým pokusom o identifikáciu macedónskych Slovanov s macedónskymi Grékmi, ktorá je nezmyslom. Dojem však bol zo Skopje príjemný, i keď nás pomerne vysoké ceny mierne sklamali. Mimo centra sa však naplno prejaví skutočný obraz chudoby tejto krajiny.

Centrum Skopje s historickým vardarským kamenným mostom a novostavbou Archeologického múzea

 Cesta do Ohridu bola zaujímavá, prekonali sme podmanivé macedónske pohorie Prokletije, cez ktoré však viedla veľmi dobrá i keď stará cesta plná krásnych zákrut, nepochybne raj pre motorkárov. Tretinu cesty dokonca tvorí diaľnica. V apartmáne neďaleko Ohridského jazera za asi 11 eur na hlavu sme sa ubytovali a oddýchli si po dlhej ceste. Krásne počasie nám spríjemnilo poobedie s príjemným kúpeľom v čistučkom jazere a prechádzky v historickom mestečku plnom úzkych kamenných uličiek.

Štyria mladí cestovatelia na brehu Ohridu
Príjemné a čistučké okolie jazera
Kláštor sv. Jána Kanejského 

Ráno sme po krátkej prehliadke pevnosti a kláštorného dvora razili cestu dlhú 600km bez zastávky až na trajekt na Zakyntos pri mestečku Kilini. Vďaka skvelej diaľnici v Grécku, ktorá bola síce na niekoľkých úsekoch prerušená sme sa pohodlne dostali k prekrásnemu mostu vedúcemu na Peloponéz. Takmer 3km dlhý most má zaujímavý názov Rio-Antirio, ale najmä úžasný vzhľad z pobrežnej diaľnice povedľa prekrásnom Iónskom mori. Za poplatok asi 10 eur sme sa ním dostali na Peloponéz, kde som si okamžite zamiloval ešte viac grécke cesty. Napriek tomu, že sme nešli diaľnicou, bláznivý balkánsky štýl jazdy typu široká cesta, uhýbanie a samozrejmých 130 na tachometri nám zachránilo odchod trajektu. Za pomerne lacný peniaz nás pohodlne prepravili za asi hodinku na cieľ našej cesty – slnečný a jedinečný Zakyntos. Ubytovanie som mal vopred rezervované a náš apartmán sme našli veľmi rýchlo. Bezstarostný grécky životný štýl, ako to už na ostrovoch býva, sa tu ešte vystupňoval.

Skutočne skvostný most Rio-Antirio

Symbol Zakyntosu – korytnačka Kareta

Nasledujúce dni sme trávili príjemným oddychovo-zábavným spôsobom. Asi najväčším zážitkom bol deň na požičanom motorovom člne, keď sme ho strávili s ďalšími priateľmi, ktorí úplne náhodne v ten čas tiež  dovolenkovali dokonca v rovnakej dedinke Tsivili. Celé požičanie bolo mimoriadne jednoduché a po chvíli sme hneď v prístave zazreli krásnu, údajne okolo 150 rokov starú karetu. Plavba bola úžasným zážitkom pre nás všetkých. Najmä absolútna voľnosť a sloboda na mori nám mimoriadne zaimponovala. Zastavili sme sa aj na chránenej pláži, kde korytnačky kladú svoje vajíčka. Veľmi pozitívne sme hodnotili aj miestnu kuchyňu a služby samotné. Na Grékoch vidieť, že turizmus ich baví, a že ho robiť vedia. Všetci boli veľmi priateľskí a milí. Užili sme si aj tradičné plážové nákupy s nesmierne oduševneným zjednávaním. K srdcu nám prirástol bangladéšsky predajca alias „Something price, very good price!“.

Celá posádka z lode, ktorú nám za našimi chrbtami práve kotvia
Západné pobrežie ostrova z lode
Neďaleko od jaskýň Keri

Zakyntos nám skutočne prirástol k srdciam, a cestou trajektom sme za ním už mierne melancholicky spomínali. V ten deň nás však čakala staroveká Olympia, cesta celým Peloponézom a predovšetkým Atény. Nesmierny obdiv a záujem voči olympijským ideálom staroveku sa po príchode do dejiska starovekých olympijských hrách  vo mne ešte znásobil. Predsa už roku 776 p.n.l. tu vzniklo niečo tak vznešené, že aj počas prebiehajúcich vojen medzi sebou grécke mestá odložili zbrane a vybrali sa uctiť najlepších atlétov ich sveta. Toto miesto určili grécki bohovia, podľa ktorých bydliska hory Olymp sa aj pomenovalo. Zaujímavosťou je, že táto hora sa nachádza viac ako 300km od Olympie. Ako študenti z EÚ sme neplatili žiadne vstupné, tak tomu bolo aj všade inde v Grécku. Hneď na začiatku archeologického komplexu sa nachádza zrúcanina boxerskej bázy, kde atléti trénovali pred súťažou. Po chvíľke sme prešli k zrúcanine chrámu boha Dia, kde mal slávnu sochu vytvorenú Feidiasom zo zlata a slonoviny. Socha patrila medzi starovekých sedem divov sveta a bola asi 13m vysoká. Chrámy postavili Gréci v Olympii mnohým bohom, aby si všetci mohli uctiť svojich patrónov. Hry sa za stáročia výrazne menili, veď prvých pár desiatok trvalo len jeden deň a zahrňovali len disciplínu behu.

Báza starovekých športovcov v Olympii
Zostatky po Diovom chráme, kde stála Feidov div sveta

Po očarujúcej návšteve Olympie sme sa vybrali smerom na Peloponézsku diaľnicu, ktorá viedla prekrásnou krajinou, plnou skalnatých útesov, hlbokých priesmykov či vyprahlých dolín. Ani sme si nevšimli prechod prekopaným korintským prieplavom a už sme boli na dosah hlavného mesta Grécka, takmer 4 miliónových Atén. Doprava aj napriek času špičky bola až k centru pomerne rýchla. Rýchlo sa nám takisto podarilo nájsť náš rezervovaný hotel na pomedzí hlavného centra mesta avšak v zaujímavej štvrti s výraznou albánskou črtou. Okrem značného znečistenia tomu dokazovali najmä mnohé reklamy na autobusové zájazdy do albánskych miest. Bezplatné parkovanie nám podľa recepčného nemalo robiť žiadne starosti. Zaujímavosťou je, že ako jediné hlavné mesto Európy je bez mrakodrapov, kvôli častým zemetraseniam sú najvyššie budovy so 6 poschodiami.

Albánska štvrť pri našom hoteli
Hadriánova brána a nočné Atény

Po ubytovaní sa v hoteli sme mali ešte takmer celý večer pred sebou a tak sme sa vydali na večernú obchôdzku centra. Chcel som sa autom dostať čo najbližšie a odtiaľ sa prejsť, ale čo ma čakalo na cestách som naozaj nečakal. Úzke uličky a tisícky ľudí v nich, ktorých horko ťažko obchádzali taxikári, skutočný grécky chaos. Po čase sa mi podarilo zaparkovať, avšak omnoho ďalej ako som chcel. Kým sa vám nenaskytne pohľad na majestátnu a ohromujúcu Akropolis, Atény nepôsobia príliš vznešene či ako raj architektúry. V dôsledku ničivého zaobchádzania Osmanmi či pred nimi križiakmi boli Atény v 19. storočí na pokraji zániku. Údajne mali vtedy okolo 5000 obyvateľov. Po porážke Osmanov Gréci stanovili roku 1832 Atény ako hlavné mesto a začali ho nanovo budovať. A tak sa z nich stalo takmer typické južanské veľkomesto. Typické však určite nie je. Nie každé mesto sa totiž môže popýšiť, že dalo svetu demokraciu, Platóna či večný obdiv veľkej Rímskej ríše. Tichým svedkom veľkej histórie mesta je slávna Akropolis, ktorú sme na druhý deň ráno navštívili ako prvú. Vstupy na ňu sú dva, jedna má aj vlastnú zastávku v sieti moderného aténskeho metra. Napriek skorej hodine sme sa tiesnili medzi stovkami návštevníkmi, ktorí sa však na vrchole razom roztrúsili a nám sa naskytal jeden úchvatný pohľad za druhým. Dionýzovo divadlo, ktorého kapacita bola 17000, bolo svedkom premiér takých hier ako Antigona či Kráľ Oidipus. Divadlo je aj dnes využívané na rôzne divadelné predstavenia či koncerty.

Famózne Dionýzovo divadlo a príprava večeného koncertu
Chrám Erechtheion, pocta mnohých bohov. V pozadí rozsiahle Atény
Slávny dychberúci Partenón

Azda najslávnejšou stavbou je veľkolepý Partenón postavený slávnym Feidiasom za neuveriteľných 9 rokov. Bol to chrám zasvätený bohyni Aténe, ktorý neskôr slúžil ako mešita, či muničný sklad. To sa mu stalo osudným, v dôsledku ostrelovania Benátčanmi totižto vybuchol. Dodnes ho postupne rekonštruujú. Zážitkom na Akropole je už len samotná poloha s výhľadom na prístav Pireus či tisícky pred slnkom chrániacich bielych domoch predmestí rozlahlých Atén. Z pahorkov Akropolis sme sa v dave predrali  množstvom turistov späť do centra štvrti Psirri k Hadriánovej bráne, ktorou chcel rímsky cisár v 2. storočí oddeliť „staré“ Atény od „nových“, ktoré budoval pre obrovský obdiv voči gréckej kultúre. Hadrián taktiež dokončil stavbu Chrámu Dia Olympského, ktorý bol svojho času najväčší v Grécku, nečudo – 108×41 metrov nemá mnoho chrámov aj dnes.

Chrám Dia Olympského, v pozadí hrdá Akropolis

Po príjemnom obede sme sa prešli v uličkách centra, k hlavnému námestiu mesta Syntagma pred budovou parlamentu, kde sa schádzajú mladí Aténčania. Obídením parlamentu sme sa dostali do krásneho rozľahlého parku, kde sme si príjemne poležali vo vytúženom tieni. Podvečer sme sa vrátili na hotel, kde sme sa prichystali na večerné Atény. Zaujímavosťou je, že je problémom nájsť v centre bar alebo diskotéku bez typickej gréckej hudby. Je to totiž veľmi hrdý a svoju kultúru mimoriadne uctievajúci národ. My sme sa však vynašli a po rade od albánskeho predavača sme sa zásobili chutným Dionýzovým mokom a strávili skvelý večer v uliciach centra v štvrti Omonia. Taxíkom, ktoré sú na miestne pomery lacné, sme sa dostali späť na hotel.

Maľovanie kameňov na pamiatku v reštaurácii

Vytúžený oddych v horúcich Aténach

Posledný deň v Aténach nás čakala ešte pre mňa vytúžená návšteva Národného archeologického múzea, ktoré sa zaraďuje do absolútnej špičky svetových múzeí, čo je pri kultúrnom dedičstve dnešného Grécka samozrejmosťou. Ako všade inde sme mali ako študenti zdarma vstupné. Múzeu dominuje prekrásna obrovská broznová socha koňa s dieťaťom v cvale vylovená z potopenej lode a samozrejme preslávená Agamemnónova zlatá maska ako ťažisko mykénskej časti múzea. Rozhodne by nikto z Atén nemal odísť bez návštevy výstavnej skrine celej gréckej histórie.

Impozantná socha vylovená z hlbín Egejského mora
Slávna Agamemnónova maska nájdená Schliemannom v Mykénach

My sme Atény práve odtiaľ opustili a vybrali sa smerom na sever k poslednej našej zastávke. Zo starovekej histórie sme sa mali presunúť do stredoveku. V Thesálii sa v pohorí Pindos nachádzajú skutočne jedinečné stĺpové bralá, ktoré si stredoveký osamelí mnísi vybrali za ideálnu cestu izolovania sa od sveta. Prvý kláštor založil na brale vysokom 534 metrov mních Athanasios. Aj kvôli utláčaniu pravoslávia v celom Grécku Turkami sa počet kláštorov zvýšil stovkami rokov na 24. Komplex týchto kláštorov sa nazýva Meteora.

Bizarné skaly a izolované kláštory na ich vrcholkoch – Meteora

Cesta nás po asi štyroch hodinách za miernych prehánok doviezla do mestečka Kalambaka, ktoré je bránou do Meteori. Našli sme krásne a veľmi príjemné ubytovanie a prešli sme sa mestečkom, ktoré malo pre nás až príliš európsku atmosféru. Avšak pohľad na bizarné skalnaté útvary Meteori ho robili jedinečným. Večer sme sa pri západe slnka vybrali ku kláštorom, keďže Grékom sa podarilo vybudovať kľukatiacu sa cestu spájajúcu mnohé z kláštorov. Vychutnali sme si prekrásnu panorámu a sledovali ako sa shasínali posledné svetlá v komnatách kláštorov na vrcholkoch skál.

Spoločná fotografia tu bola povinnosťou
Veľkolepý kláštor Megalo Meteoro, na ktorý vedie nespočet schodov
Pravoslávny mních Pop prichytený pri návrate z civilu, možno z nákupu v Lidli
Pohorie Pindos plné unikátnych skál

Posledné ráno nášho výletu sme si užili ešte raz krásnu cestu  medzi kláštormi a navštívili sme aj najstarší a zároveň najväčší Megalo Meteoro kláštor. Naše slečny však pre príliš krátke nohavice dnu nesmeli. Keďže bol prepchatý turistami, snažili sme sa ho prejsť rýchlejšie. Napriek ruchu, ktorý tam vyvolali mal výnimočnú atmosféru. Cesta dole späť do Kalambaky bola akoby labuťou piesňou Grécka 2014 pre nás. No pred nami však bola ešte vyše 1300 km cesta. Našťastie grécke diaľnice opäť nesklamali a onedlho sme už boli v Macedónsku, kde sme obdivovali jeho lesmi zarastenú kopcovitú krajinu, avšak po nie najlepšej diaľnici. V Srbsku nás však 800km od domu postihla prietrž, vďaka, ktorej sme až po Belehrad šli chvíľami takmer krokom. V Novom Sade sme si už v krajšom počasí dopriali skvelú večeru na Námestí republiky, ktoré bolo plné nadšených fanúšikov. Srbi práve hrali finále MS v basketbale, ktorý je pre nich niečo ako pre našu krajinu hokej. Cesta nám po večeri šla lepšie aj keď kvôli výkyvom počasia sme na Slovensko dorazili v neskorých nočných hodinách. Zo Štúrova sme zamierili do Jasovej, kde sme vyložili našich skvelých spolucestovateľov Ivicu a Štefana a vo dvojici sme šťastne dorazili nadránom domov. Ako inak plní pozitívnych dojmov a krásnych zážitkov!

Na záver pohľad na Termopylský priesmyk z diaľnice, miesto hrdinskej bitky 300 Sparťanov