Lisabonské blúdenie

Po nádherných zážitkoch spoznávaním južného Portugalska sme mali za cieľ návštevu jeho hlavného mesta. Lisabon je cieľom čoraz väčšieho počtu turistov z celého sveta a treba povedať, že väčšina z asi 6 miliónov turistov ročne tú návštevu určite neľutuje. Historická časť mesta sa rozprestiera na siedmych pahorkoch týčiacich sa nad riekou Tajo, ktorá má vplyvom neďalekého oceána obrovitú šírku. Samotný Lisabon leží len na severnom brehu rieky, s južným ho spájajú dva slávne mosty. Jedným je tzv. európsky Golden Gate – Most 25. apríla, druhým je najdlhší európsky most vôbec. V roku 1998 pri príležitosti svetovej výstavy Expo bol otvorený Ponte Vasco de Gama, most pomenovaný po slávnom moreplavcovi, na 500. výročie jeho objavenie námornej trasy do Indie. Cesta po tomto 12,7 km zavesenom moste bola aj pre nás skutočným zážitkom a pompéznym vstupom do Lisabonu.

Naša ulička v Alfame

Avšak pokračovanie mala cesta v Lisabone podstatne horkejšiu príchuť. Strmé a úzke cestičky, plno jednosmeriek, katastrofálny asfalt a množstvo áut v kombinácii s minimom parkovacích možností nám veľmi znechutila príchod do tohto inak veľmi zaujímavého mesta. Ešte viac nám príchod znepríjemnil náš ubytovateľ, ktorý nesprávne uviedol adresu a napokon aj poriadne meškal. Hodili sme to za hlavu a šli sme si prejsť aspoň kúsok z našej štvrti Alfama, ktorá je srdcom starého mesta a veľmi pekne prezentuje atmosféru konca 18. storočia, keď sa takmer celé mesto vystavalo nanovo po ničivom zemetrasení z roku 1755. Názov Alfama pochádza z arabčiny, kde Al-Hamma pomenúva kúpele. Jej symbolom sú uzučké uličky, množstvo schodov a najmä žltá električka číslo 28, ktorá je symbolom aj pre celý Lisabon.

Symbol Lisabonu – farebná električka 28. Chodci, uhnite do zádveria prosím!

Atmosféra v Alfame, vďaka množstvu malých, často rodinných reštauráciách s typickou gitarovou hudbou – fado v takmer nekonečnej spleti uličiek, je nevšedná a veľmi príjemná. Odvrátenou stranou mince, vlastne celého Lisabonu, je obrovské množstvo turistov, čo potláča autentickosť najmä tichých a historických štvrtiach. Historické centrum, kde väčšina ľudí v uliciach sú turisti aj mimo hlavnú sezónu pôsobí skôr ako skanzen. Na poznanie celého historického centra sa všeobecne odporúča cesta symbolickou električkou číslo 28 ideálne zo stanice Martin Monitz. Nás však nezlákala pre neustálu naplnenosť ľuďmi a pomerne drahým cestovným. Zavedie vás až pod stredoveký hrad São Jorge Castelo, pôvodne Maurský hrad z 10. storočia, od roku 1128 už pevnosť kresťanská po vyhnaní Arabov a založení Portugalského kráľovstva (1139). K hradu hore potom vedie len jeden chodník, treba sledovať tabule veľmi pozorne. My sme však mali so sebou psíka, a nevedno z akého dôvodu nás nepustili ani pred hradby, tak sme si vychutnali krásny výhľad a pobrali sa inde.

Lisabonský svätý – Sao Vicente, v pozadí katedrála jemu zasvätená

Chrám svätého Antona, v pozadí dominantná Lisabonská katedrála

Neďaleko od hradu je veľkolepá katedrála São Vicente, post-renesančná stavba zo 17. storočia, ktorá sa hrdo týči nad Národným Panteónom, miestom posledného odpočinku mnohých Portugalských kráľov. Kúsok za katedrálou sa nachádza asi jediný väčší kus zelene v historickom centre, ak nerátame novopoložené trávne plochy pri nábreží. So zeleňou to je v Lisabone naozaj veľmi chudobné a najmä pre nás a nášho psíka to teda nebolo ideálne miesto na trávenie času. Aj preto sme sa tešili na odporúčanú návštevu okrajovej časti mesta – Belém, ktorej ikonická Belémska veža a najmä nádherný Kláštor jeronimitov sú zapísané v zozname UNESCO. V spojení s krásnym nábrežným prostredím plným zelene to je asi najkrajšia časť celého mesta. Obrovský park, kde sa už skoro doobeda mnoho turistov našťastie rozptýlilo, bol ako vykúpenie najmä pre našu Dory, ktorá donekonečna naháňaním vtákov skvele zabávala ľudí navôkol. Belémska veža je vskutku krásna obranná veža postavená v 16. storočí v tzv. Manuelskom štýle na rieke Tajo strážiaca Lisabon pred otvoreným Atlantiku. Vstup do tejto 4 poschodovej 35 metrov vysokej veže stojí 12 euro, čo je pomerne dosť, a tak nás príliš nemrzelo, že kvôli Dory sme dnu nemohli.

Kláštor jeronimitov s nádhernými záhradami

Belémska veža, ktorú skúma naša Dory

Podvečer sme si vedeli dosýta vychutnať skvelú atmosféru štvrte Alfama, obišli sme azda 5 krát aj veľkolepú Lisabonskú katedrálu, kde vám iste nedajú pokoj tuk-tuk rozvozári, s ponukou na prehliadku tých najúžasnejších kútov pomaly na svete. Radšej sme si po svojom chodili strmými uličkami popri najrôznejších podnikoch či predajničkách s korkovým hocičím. Ešte pred návštevou Lisabonu som si našiel program zápasov futbalovej ligy majstrov, kde mi udrel do očí zápas Sportingu Lisabon – Olympiakos Pireus. Už iba z princípu som tento zápas musel navštíviť, a tak som si hneď zakúpil lístok. O tradičnom čase, mínus hodina časového posunu – 19:45 som už sedel na nádhernom vyše 50 tisícovom štadióne. Cesta metrom bola veľmi rýchla a zaujímavá vďaka postupne pristupujúcim dobre naladeným fanúšikom. Takisto atmosféra bola skvelá, aj vďaka asi dvom tisíckam Grékov, ktorých bolo vidno po celý deň aj v meste. Spoločne teda tradične vypískali hymnu ligy majstrov ako prejav odporu voči orientácii európskeho futbalu za peniazmi.

Hlavné námestie je skutočne obrovité

Začiatok zápasu Ligy majstrov v Lisabone

Zo štyroch dní v Lisabone sme si tretí spravili výlet do asi 30 km vzdialeného mesta Sintra, ležiaceho kúsok od útesov Cabo da Roca – najzápadnejším bodom pevninskej Európy. Sintra a jej okolie je zapísané tiež v zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Zahrňuje krásne historické mestečko zasadené do lesnatých kopcov národného parku Sintra – Cascais, ako aj nádherné paláce a stredoveké hrady v širšom okolí mesta osamotene stojace uprostred nádhernej prírody. Z hradov v Sintre dominuje stredoveký Maurský hrad Castelo dos Mouros, veľmi zachovalý hrad z 9. storočia, najmä vďaka rozsiahlej rekonštrukcie v romantickom štýle pod taktovkou kráľa Ferdinanda II. V okolí je 5 nádherných palácov, z ktorých najznámejší je Palácio Nacional de Sintra, od 15. do 19. storočia nepretržite sídlo kráľovskej rodiny portugalskej koruny.

Krásne zachovaný Maurský hrad – Castelo dos Mouros nad Sintrou

Mestská knižnica v centre mesta Sintra

Vzdialený, ale dominantný zámok Palácio Nacional de Sintra

Všadeprítomná minulosť v podobe architektúry Arabov, aj v Sintre

Ako takmer každá pamiatka v Sintre je aj autom ťažko dostupný, dostanete sa však po úzkej jednosmernej ceste na parkovisko až tesne pod bránu areálu paláca. Už záhrada pôsobí veľkolepo, opäť však nastal problém s našim psom, a keďže vstupné aj do areálu bolo na krátku návštevu pridrahé, vychutnali sme si pohľad na palác zdola a spoza kopcov cestou naspäť. Našou ďalšou zastávkou bol neďaleký mys Cabo da Roca, „miesto kde končí zem a začína more“ – portugalsky: „Onde a terra acaba e o mar começa“. Už staroveký Rimania poznali toto miesto ako najzápadnejší bod pevninskej Európy – Promontorium magnum. Kúzlo tohto miesta netkvie však iba v geografickej rovine, skutočným unikátom je asi 130 metrov vysoký útes týčiaci sa nad búšiaci Atlantik. Zdanlivú ľudskú bezvýznamnosť vo veľkoleposti diela prírody podčiarkuje neustály nárazový vietor prichádzajúci od nekonečného oceánu. Cesta ku Cabo da Roca vedie cez príjemné dedinky a parkovisko je pripravené na nápor turistov prúdiacich v húfoch väčšinou autobusmi.

Monumentálne skaly na myse Cabo da Roca vyrážal dych

Cestou späť do Lisabonu, sme stihli navštíviť ďalší z množstva portugalských unikátov na pobreží – Boca do Inferno. Táto pôsobivá skupina skál so skutočne zaujímavým názvom, Ústa pekla, sa nachádza na západe prímorského mesta Cascais. Samotné mesto je veľmi pekne vystavané a upravené so skvelou príbrežnou cyklotrasou. Popri nej sme zaparkovali a vychutnali si ďalší zázrak vytvorený oceánom. Tu sme zastihli aj západ slnka, tak sme sa pomaly vybrali späť do Lisabonu. Doprava bola v tom čase mimoriadne nahustená, Lisabončania sa asi vracali z pláží, prípadne z práce, ktorej je zaiste v týchto vystavaných mestách zaiste množstvo. Ešte sme si stihli vychutnať pláž Praia de Carcavelos, našu poslednú návštevu pobrežia v rámci nášho dvojmesačného výletu. Návrat do Lisabonu bol ešte pomerne zdĺhavý, ale ten deň nepochybne za to všetko stál.

Zahanbiť sa nedalo ani pobrežie pri Boca do Inferno