Škótsko 2019: Hebridské ostrovy

South Uist, ostrov kde sme sa práve nachádzali, je súčasť Vonkajších Hebríd. Súostrovie je najzápadnejšou časťou Škótska a zároveň jednou z najizolovanejších. Nie je preto prekvapením, že je jedinou časťou Škótska, kde viac ako polovica obyvateľov – je ich tu do 30 tisíc, používa pôvodnú škótsku gaelčinu. Mnohí si ju pletú so Škótčinou, ktorá je však viac-menej dialektom angličtiny. Všetky gaelské jazyky sú však keltské, a s germánskou angličtinou nemajú žiadnu podobnosť. Podobne ako na Vysočine, sa vďaka izolácii prírodnými bariérami najviac tu zachoval tento, pre nás mimoriadne nezrozumiteľný jazyk. Dohromady ním hovorí iba 80 tisíc ľudí, podobný počet ako Rusínčinou.

Ďalším veľkým mínusom izolácie je mimoriadna veternosť. Za tri dni na ostrovoch sme nezažili pocit bezvetria či vánku. Striedal sa iba intenzívny nárazový vietor s konštantným silným fučaním. Takže kapucne, slnečné okuliare a často aj štuple do uší boli jedinou záchranou. A samozrejme nájsť si závetrie v dunách. To bol základ nášho trávenia času vonku na Vonkajších Hebridách. Zámerne to určenie, pretože tie vnútorné trpia vetrom podstatne menej. Cítili sme to už pri príchode k ostrovu Skye na lodi.

Späť však na South Uist, kde sme si prvé ráno dali poznávaciu prechádzku po okolí. Zhodou okolností sme mali v susedstve americkú „asi“ radarovú vojenskú základňu. To, že patrila USA potvrdili prichádzajúci zamestnanci, ktorí nás zdravili nefalšovaným americkým úsmevom. Treba povedať, že areál nebol nijak viditeľne strážený a pôsobilo to ako reálne civilné pracovisko. Okoliu dominovalo sýto tmavé jazero, prekvapivo sladké, s bahnitým pobrežím plným dobytka. Tešili sme sa však skôr na pobrežie, a tak sme po raňajkách zašli do miestneho obchodíka, nakúpili veci na obed a vybrali sa spoznávať krásy škótskeho dunového pobrežia.

Zaujímavé zastávky som mal vybrané jednoducho podľa satelitných záberov, kde tiež vidieť príjazdové cesty. Tie sú často súkromné, ako takmer všetka pôda, prejazd však domácim vôbec neprekážal. Na prvom mieste sme zastavili pri miestnej základnej škole, a neodolali sme zakopať si futbal na perfektnom ihrisku. Zaujímavým bolo toto miesto aj obrovitou veternou turbínou, ktorá však aj napriek vetru pomerne dosť hučala. Nádherne tyrkysovej vode sme neodolali, a napriek 10 stupňom sme aspoň po kolená do nej vošli. Niektorý aj hlbšie…

Samostatnou témou na týchto ostrovoch je vtáctvo, ktoré tu žije, či časom prebýva. Už na trajekte sme mali malú prednášku od hobby ornitológa, ale keďže sme v tom úplní laici a moja foto výbava neobsahovala teleobjektív, veľa zaujímavostí sme k tejto téme nevedeli priniesť. Doplním len, asi dva týždne po príchode som si teleobjektív zakúpil.

Čas nám krásne ubiehal, a tak sme na „našom“ mieste vyriešili obed. Typicky britsky, zmiešaním konzerv fazule s klobásami a podobnými surovinami. Jazda autom na týchto ostrovoch je takisto zážitkom, väčšina ciest je totiž s jedným pruhom a v prípade stretu dvoch áut sú vyrobené každých asi 200 metrov rozšírené kratučké úseky. Áut nebolo zas až tak málo, aby to nebolo zaujímavé. Nikto sa samozrejme nikam neponáhľal, tobôž my.

Prešli sme takto dookola asi štyri zaujímavé pláže, bohužiaľ na tulene sme nemali šťastie. Neisté počasie a zdravie a dobré ubytovanie nás presvedčilo, že sme v ňom ostali o noc dlhšie. Čo domáci okomentoval len jednoducho, „ok, no problem“. Po večeri sme sa vybrali ešte späť autom na naše miesto, kde sme si užili jedinečný západ slnka a konečne mierne zníženú veternosť.

Ďalší deň sme mali na pláne prejsť na ostrov Skye, a tak sme sa presunuli do prístavu Lochmaddy na ostrove North Uist. Na doplnenie, väčšina ostrovov je od seba vzdialených len pár desiatok metrov, a sú prepojené mostami. Zistili sme, že akurát streda je deň, kedy lode chodia v inom čase a tak sme sa nevedeli pohnúť ďalej. Počasie riadne zúrilo a naše zdravie ešte nebolo stále ideálne, jasne sme museli zohnať ubytovanie. To bol naozaj veľký problém, a po asi dvoch hodinách klopania na dvere sme sa ubytovali so šťastím a za celkom rozumnú cenu 80 libier. Domáci nám poradil, kam môžme večer ísť pozorovať tulene, bohužiaľ sme znova nemali šťastie, a tak sme si na neďalekom ostrovčeku Berneray urobili večeru a vrátili sa pozrieť si futbal do pubu.

Trajekt šiel skoro ráno, tak sme mohli dospávať počas dvojhodinovej cesty. Tá prebehla bez problémov, a ocitli sme sa na zmieňovanom ostrove Skye. Je rozhodne turistami najnavštevovanejší, čo bolo cítiť takmer všade. Po krátkej ceste naprieč ostrovom sme prišli do prírodnej rezervácie Quiraing. Scenéria, ktorá jasne ukazovala prečo je ostrov tak populárny. Neďaleko je nádherné pobrežie s vodopádom Mealt a skalami Kilt Rock. Tam už to bola neslávna selfie zóna s plným parkoviskom.

Nás čakala cesta až do Edinburghu, keďže z pracovných dôvodov nás náhle musel opustiť jeden parťák. Tak sme nemali veľa času užiť si tieto krásne miesta, a po káve a nákupe darčekov v hlavnom meste ostrova Portree, sme sa vydali na cestu do hlavného mesta Škótska. Obišli sme aj známe jazero Loch Ness, ktoré však okrem historky s príšerkou nie je ničím zaujímavé. Aby sme sa vyhli stresom, šli sme rovno k letisku a ostali sme už len traja. Náš let bol až o 24 hodín, rozhodli sme sa teda, že prenocujeme niekde v stane na plážach neďaleko Edinburghu. V zálohe som mal miesta vytypované a na mieste sme si to overili. Išli sme ešte na nákup, znova bola na pláne večera zo steakov, ktoré boli všade v skvelej kvalite ako aj cene. Predtým sme ešte jasnozrivo v mestskom parku nazbierali drevo, na pláži by sme to už ťažko zháňali. A tak nás čakala ostatná noc v Škótsku.

Posledný deň výletu sme strávili vychádzkou po centre Edinburghu. Následne sme šli riadne povysávať auto, visela nám vo vzduchu totiž nemalá záloha. Prešli sme sa ešte aj po populárnej plážovej časti mesta Portobello. Taliansky preklad pekný prístav dôstojne pláž obhájila.

Potom sme sa už ale vybrali na letisko, kde sme bez problémov vrátili auto a vyčkali na let. Bol piatok a prílet do Budapešti mal byť neskoro v noci, tak sme si ešte riešili ubytovanie v Maďarsku. Deň v týždni nebol zmienený náhodou. Okrem toho, že let mal meškanie asi hodinu, bola jeho súčasťou aj veľká partia opitých škótov cestujúcich za lacnou víkendovou zábavou. Únava bola mimoriadna, ale aj napriek príchodu do centra Pešti okolo druhej sme šli spať azda okolo piatej nadránom. Skvelá nálada z výletu po Škótsku nás teda rozhodne neopustila. Čo bol jasný dôkaz, že si nás táto krajina na severe Británie jednoznačne naklonila.