Autom do Istanbulu (2): Turecko, Bulharsko, Rumunsko

Po výbornej ceste bez poplatkov sme sa dostali k zamínovanej grécko-tureckej hranici. Gréci nás bez problémov pustili a po prechode cez dve rieky sme sa popri tureckých vojakoch dostali k prvému z „milých“ colníkov, po prechode ďalšou riekou sme sa dostali k colnému úradu, kde sme s miernymi problémami zakúpili víza za 10 euro a nakoniec sme sa mohli tešiť z „úctivého“ vstupu do Tureckej republiky. Smer Istanbul. Krásna diaľnica s občasným výhľadom na znečistené Marmanské more a chudoba ľudu nás sprevádzali až k predmestiam Istanbulu. Najprv sme sami nevedeli či sa nachádzame na nekonečnom stavenisku s krásnymi modernými budovami alebo v „chudobnom“ Turecku. Po polhodine takejto cesty na diaľnici sme zistili, že sme už dávno v cieli našej krásnej cesty, v bájnom Konštantínopole, dnes v metropolitnom veľkomeste s odhadom obyvateľstva v rozsahu od 11 až 16 miliónov, v Istanbule.

Výhľad z pumpy na Marmarské more

Marmarské more v Istanbule

Očarilo nás samozrejme toho mnoho, ale k Turkom sme boli od hraníc veľmi skeptickí, čo ovplyvnilo aj náš pobyt v Istanbule a rozhodnutie prenocovať až v Bulharsku. Za zmienku stoja samozrejme nádherné stavby, či zaujímavý bazár s tovarom všetkého druhu, či krásny výhľad na Áziu cez Bospor.

Interview, Istanbul

Turci v centre boli milí, ale mimo neho nepôsobili priateľsky. Príchod do mesta bol sprevádzaný množstvom obrovských tureckých vlajok a najmä mešít, ktoré vytŕčali spoza množstva výškových budov. Nakoniec sa nám podarilo zaparkovať priamo pod najznámejším z historických centier mesta – Sultananahmetom, pri Bospore.Cestou v aute nás zaujala najmä vytrvalo hrajúca hudba zvolávajúca moslimov do mešít, dotvárajúca zaujímavý kolorit metropolitného islamského veľkomesta. Nasledovala teda prehliadka pamiatok, nákupy v bazári a skvelý obed v podobe čoho iného ako kebabov. S vedomím, že nás čaká ešte asi 500km sme sa po prechádzke snažili urýchliť odchod z mesta, v čase konca pracovnej doby však turecká infraštruktúra opäť nesklamala

a bez problémov sme sa po skvelých cestách dostali z mesta.

Modrá Mešita, Istanbul

Hagia Sofia, Istanbul

Po zaplatení mýta nás čakala opäť raz obávaná stretávka s tureckými colníkmi. Po asi ôsmich zastávkach a množstva povinností nás pustili k bulharským pohraničníkom, ktorý nám odpustili povinnú deratizáciu auta a poskytli jednoduchý návrat do Európskej únie. Po

ďalšej náročnej ceste krásnymi zalesnenými pahorkami nočným Bulharskom sprevádzaní aj „natívnymi“ cigánmi sme sa ubytovali v mestečku Primorsko v útulnom bohom zabudnutom kempe pri Čiernom mori.

Pláž, Primorsko

Večera, Primorsko

Azda všetci sme boli radi, že sme opäť v krajine EÚ, a tiež v krajine nám blízkeho národa – Bulharov. S krásnym ránom prišiel aj krásny deň, počas ktorého sme vedeli, že nás nečaká deň plný kultúry či pamiatok. Ale lacné príjemné bulharské pobrežie si nás aj tak získalo. Chutné raňajky nás posilnili a po presune asi 40 km severnejšie sme sa ubytovali v apartmáne, v ktorom sme si vychutnali zaslúžené pohodlie postele. Deň sme strávili prechádzkou mestečkom a pohybom po hoteli. Na večer sme tiahli medzi ľudí užiť si. Dôkazom toho, že nám bolo dobre sú nepublikovateľné historky ako aj naše „neskoré“ príchody, ktoré boli aj dôvodom pozvolného ústupu z tohto pohodlného zákutia. Rozhodli sme sa teda ostať ešte jednu noc.

Golden Dreams, Slnečné pobrežie (ocenili sme zaujímavý tvar bazéna)

Tento deň sme trávili absolútnym oddychom, každý po svojom, či už na pláži, alebo v pohodlí nášho hotela. Takto sme si užívali miesto, ktoré je pulzujúcou tepnou nočného života v celom Bulharsku, i keď dominantnými sú turisti zo zahraničia, poväčšinou mladí ľudia z celej Európy, čo môžeme potvrdiť pri večerných oznamovacích stretnutiach s ruskými turistami, či fínskymi turistkami. Takisto môžte stretnúť na uliciach podnikavých Jamajčanov, ktorí vám splnia každé prianie.

Ráno v Golden Dreams, Slnečné pobrežie

Po oddychových dňoch strávených v bulharských letoviskách, v ktorých sme veľa poznávania nemali sme sa vybrali na sever, smer – Rumunsko. Po príjemnej ceste sme sa dostali do mesta Varna, ktorým sme iba prešli, napriek tomu sme však mohli obdivovať obrovské lodenice druhého najväčšieho mesta Bulharska. Po neúspešnom hľadaní kempingu v hraničnom meste Ruse sme prešli cez jediný most na 476km dlhom hraničnom úseku Dunaja medzi týmito dvomi krajinami. Most Priateľstva 2223 m dlhý, postavený v roku 1952 ponúkol nádherný pohľad na veľtok európskeho kontinentu – Dunaj.

Odpočívadlo

Po bezproblémovom vstupe do Rumunska, sme už sledovali len tabule s nápisom Bukurešť. Hlavné mesto 23 miliónového štátu, ktorý sa pomaly zmáha z chudoby zapríčinenej tvrdým diktátom socialistického vodcu Nicolae Ceausesca. Do Bukurešti sme dorazili už za tmy, ale našťastie sme po čase hľadania našli skvelé ubytovanie v hosteli s príjemným záhradným posedením, plnom mladých ľudí z celého sveta. Tak sme sa v pohodovej atmosfére pripravili na ťažký deň, ktorý nás čakal. Chceli sme vidieť čo najviac z Bukurešti a zároveň sa dostať do srdca rumunských Karpát, kde sme plánovali ďalší nocľah.

Bukurešt, Rumunsko

Ráno sme sa s chuťou najedli a vybrali po vlastných do centra Bukurešti, veď sme bývali ako páni, pár sto metrov od slávneho rumunského Paláca ľudu, dnes slúžiaceho ako parlament Rumunskej republiky. Symbol Bukurešti je druhou najväčšou budovou na svete po americkom Pentagone. Postavený bol pre diktátora rumunského socializmu, Ceausescu-ho, ktorý si v ňom potrpel na závesy šité zlatými niťami a podobnými výstrednosťami, zatiaľ čo jeho ľud trpel napríklad nepravidelnými dodávkami elektriny.

Palác Ľudu, Bukurešť

Po asi hodinovej prechádzke mestom sme vyrazili z mesta po kvalitnej ceste smerom na najznámejšiu cestu Rumunska – Transfagarašan 7C. Úchvatné výhľady na kaňony, vrcholy Karpát, slnkom zaliate doliny, priehrady či horské plesá nám brali dych. Bol to azda najväčší zážitok prejsť

touto cestou sprevádzaní chvíľami

aj ovcami a zvyškami snehu.

Cesta Transfagarašan 7C, Rumunsko

Hľadanie ubytovania sme zmeškali, pretože sme ho začali riešiť až ďalej, v miestach mimo turistického záujmu. Teda sme hľadali alternatívy na nocľah v teréne, čo nám prekazil strach z medveďov, i keď pri čarovnom jazere Lacul Vidra boli podmienky takmer ideálne až na vysoké riziko výskytu medveďov.Strach zvíťazil a my sme po úmornom dni zakotvili nadránom v meste Hunedoara, pomenovanom po známom protihabsburgskom bojovníkovi, Sedmohradskom panovníkovi Jánovi Huňadym. Videli sma aj jeho pôsobivý hrad za mestom, ktorý je rodiskom jeho syna, uhorského kráľa Mateja Korvína. Po rôznych nápadoch sme nakoniec všetci pristáli na prenocovanie na benzínovej pumpe, kde nás personál nechal postaviť aj stan na dlažbe parkoviska, ako kočovných tulákov.

Lacul Balea, Rumunsko

Cesta Transfagarašan 7C, Rumunsko

Ráno sme chceli čo najskôr vyraziť s cieľom Nové Zámky, a tak sme bez ďalšej zastávky prešli cez Arad k hranici s Maďarskom, kde sme nakúpili v meste Nadlak, ktorého zaujímavosť, najmä pre nás, spočívala v tom, že väčšinu v meste tvoria Slováci rozprávajúci peknou staroslovenčinou. Je to väčšina zo Slovákov žijúcich v tomto regióne zvaného Banát, ktorý bol ako mnohé iné územia aj našim územím za čias Uhorska. Celkovo sa v Rumunsku hlási medzi Slovákov asi 18 000 ľudí, z čoho skoro 4000 je v mestečku Nadlak. Z rozhovorov vieme, že sa nemajú zle, ale prirodzená asimilácia asi nikoho neprekvapuje.

Slovenské mesto Nadlac, Rumunsko

Za hranicou sme po chvíli prešli na diaľnicu smerom od Segedínu do Budapešti. Bezproblémová cesta nás zaviedla až k vytúženým hraniciam Komárom – Komárno. A tak sme po chvíli už boli doma a zostávalo nám už len lúčenie s malým bonusom od verného, nikdy nespiaceho a vždy profesionálneho Policajného zboru Slovenskej republiky, po ktorom sme zistili, že sme celý čas jazdili bez dokladov o STK a EK nášho verného Peugeota, zvaného cudzojazyčne Jewish wagon.

Tak sme docestovali a s obrovskou radosťou sme sa vrátili domov, kde sme neustále rozprávali o tom ako sme sa mali a ticho sme túžili v ostatných vyvolať závisť, čo sa dúfam aj teraz podarilo.

Prvý diel tu