O cestovaní, výletoch a iných dobrodružstvách
Po prekročení francúzskej hranice sa nám mimoriadne vyčasilo, a tak sa nám pod slnkom v plnej kráse odhalil aj slávny biely vrch Mont Blanc. V jeho takpovediac hlavnom meste Chamonix sme nakúpili a vybrali sa smerom do mesta Annecy. Cestou sme obišli množstvo kempov, množstvo cyklotrás a najrôznejších zaujímavostí pre turistov. Kvôli harmonogramu etáp Tour sme však museli pokračovať ďalej. A zároveň sme sa tešili na veľmi atraktívne Annecy.
Po asi 100 km ceste sme ešte doobeda dorazili do tzv. Perly Álp, asi 125 tisícového univerzitného mesta na rovnomennom jazere Annecy. Parkovanie pre karavany bolo zdarma a na naozaj skvelom mieste. Ako to väčšinou býva vo Francúzsku či Španielsku, tieto parkoviská umiestňujú neďaleko centra, a hlavne popri cyklotrase. Tu bolo veľkým bonusom, že sme boli takmer na brehu nádherného tyrkysového jazera, ešte v jeho plážovej časti.
Mimoriadne teplotou príjemná a čistá voda, krásny výhľad na okolité horstvo a príjemní ľudia. Annecy si nás okamžite získalo, a to sme ešte nevideli nič z jeho populárneho starého mesta. Peši sme ta prešli popri jazere, kde sme obišli kúpalisko, lodenicu, a prístav. Poza neho sme prišli až k výtoku rieky Le Thiou, ktorá následne preteká viacerými kanálmi starým mestom.
Staré mesto hneď odhalí, že sa nejedná o žiadne novo vystavané turistické mesto, ale o významné stredoveké savojské sídlo. Pozornosť púta množstvo zelene, a najmä úžasná výsadba kvetov. Annecy sa najmä večer ukázalo aj ako mesto plné života, väčšinou Francúzov dopĺňalo množstvo turistov z Talianska či krajín Beneluxu. Zaujímavé bolo zistenie, že pivo pri futbale, hrali sa totiž ME, nebolo drahé iba pre nás, ale takmer pre každého. Obsluha však akceptovala, že väčšina ľudí presedí celý večer nad jedným nápojom. Pozitívnym dosahom je v podstate nulové opilstvo.
Obvykle sa pri hodnotení miest snažím byť kritický, ale v Annecy sme nenachádzali z nášho pohľadu chybičku. Pred futbalom sme obišli ešte parkovú časť centra mesta, ktorá nás taktiež nadchla. Nielenže bola plná domácich ľudí, ale bola aj vynikajúco rozdelená. Dlhú lúku pre mladých ľudí vystriedala krásna tichá lesoparková časť a napokon bohatý priestor pre najmenších. Verejný priestor premyslený do detailov a robený pre ľudí, tieto veci by sme sa mohli naučiť aj my na Slovensku.
Ráno sme si vyšli aj na mestský hrad, a malý cyklo výlet popri jazere k neďalekému kaštieľu. Znovu skvelé dojmy a potvrdenie pocitu, že sa do Annecy určite chceme ešte vrátiť. Zaujímavosťou je, že jedným z piatich družobných miest Annecy je náš Liptovský Mikuláš. Poobede sme mali v pláne odparkovať auto popri kolóne Tour de France, a bicyklami vyjsť hore na stúpanie, ktoré sľubovalo výborné divadlo najmä od obhajcu Slovinca Pogačara. Bohužiaľ sme sa trochu zamotali, a keď sme sa zorientovali bolo už neskoro splniť pôvodný plán. Tak sme prešli do výrazne menej strmej časti trasy pretekov, čo je samozrejme oveľa menej zaujímavé. Vtedy okolo vás skutočne len prefrčia všetci a vy ledva stíhate spoznať svojich favoritov.
Atmosféra bola skvelá však aj tu, tak sme veľmi nezúfali. Na večer nás čakal náročný presun cez Albertville cez horské cesty do miesta záveru ďalšej etapy – Tignes. Olympijské mestečko Albertville sme si nechceli nechať ujsť. Tu sme však našli skôr upadajúce mesto, kde nás okrem priemernej pešej zóny zaujal iba signifikantný náborový kamión francúzskych légií. Rozhodne zaujímavé zistenie, že aj vo Francúzsku môže upadať mesto s výnimočnou polohou a olympijskou minulosťou, ktovie, možno práve kvôli nej.
Ďalších 85 kilometrov bolo skutočne vysilujúcich, ale veľkolepý výhľad ponad prehradené horské jazero Lac du Chevril dal rýchlo zabudnúť na množstvo serpentín. Parkovacích miest bolo ešte dostatok, ostali sme v jednej z najstrmších pasáží, kde sa dajú očakávať zaujímavé útoky a zlomy v pretekoch. Samozrejme na to treba v prvom rade obrovské šťastie, ktoré majú skôr nadšenci, čo jazdia takmer všetky etapy s pelotónom. Vieme si predstaviť takto fungovať týždeň, má to naozaj svoje čaro a etapy sa samozrejme umiestňujú zväčša na zaujímavých miestach, ale tie presuny sú dosť vysilujúce, a máte minimum času na niečo navyše.
V neďalekom podniku sme si večer pozreli trochu futbal, a večer sa nám pošťastilo natrafiť na zvyšok bielej farby a maliarsky valček, tak sme neváhali a uhýbajúc sa množstvu áut sme vytvorili nejaké pozdravy maľbou na asfalt. Susedia z Belgicka využili zvyšok voľného miesta na pozdravy svojim favoritom či iné flámske odkazy. Množstvo áut či autobusov premáva okolo horských dojazdov takmer celú noc.
Keďže sa očakával prejazd okolo náš až po štvrtej poobede, mali sme prakticky celý deň k dispozícii. Presun autom je možný pomerne dlho, ale kvôli parkovaniu nás to ani nenapadlo. Mali sme v pláne zdolať na bicykli jedno z najslávnejších stúpaní Tour de France, Col d´ Iseran, ktorý nebol súčasťou pretekov v ten rok, ale bol neďaleko za známym lyžiarskym strediskom Val-d´ Isére.
Išli sme všetci traja, keďže sú medzi nami značné výkonnostné rozdiely napokon sme sa hore štverali zvlášť. Počasie nám doprialo síce nádherné výhľady, ale nepotešili nám občasné prehánky. Tie sú v prípade studenších horských výjazdov veľmi nepríjemné, našťastie vietor ani veľký chlad stúpaním neprišli. Brat mi znovu šiel naproti z vrcholu, kam sme napokon spolu vyliezli. Zaujímavosťou pre mňa bolo, že sme obaja nezávisle cítili okolo 2500 m.n.m. vplyv nadmorskej výšky na výkonnosť.
Hore, v circa 3000 m.n.m. sa samozrejme lyžovalo, čo bolo pre nás na bicykloch naozaj zvláštne. Také sú však Alpy, smutná otázka len je, dokedy… Pri zjazde sme už všetci traja zišli spolu k autu, nám s bratom však nedalo, a vyšli sme ešte cieľové kilometre od nášho auta do cieľa. Tam bola skvelá atmosféra, ľudia nám symbolicky fandili či núkali alkohol na posilnenie. Boli tam ľudia z celého sveta, čo je jeden z unikátov Tour de France. Okrem domácich boli najvýraznejší asi Slovinci, ktorí mali v hre dvoch silných favoritov.
Prejazd cyklistov vždy avizuje asi dve hodiny vopred prejazd alegoricko-reklamných vozov. Tak sme dostali kopu suvenírov a zasmiali sa na prapodivných autíčkach v tvare sliepok, či mlieka. Samotné preteky sme si tiež užili, keďže sme mali prehľad z internetového prenosu. Po ich prejazde sme dlho neotáľali a vybrali sa čím skôr s množstvom iných na cestu dolu z hôr. V kolóne sme išli neďaleko za slepačími autami, ktoré prekvapivo premávku vôbec nebrzdili, naopak, trielili slušným tempom.
Týmto pre nás výlet končil, našou úlohou v tej chvíli bolo už len zájsť čo najďalej v ten večer, aby sme ďalší deň mali čo možno najmenej kilometrov. Prespali sme znovu na karavanovom parkovisku, ktorú sme našli podľa výbornej aplikácii park4night. Cestu domov sme absolvovali znovu cez Švajčiarsko, tento raz cez Ženevu, ale bez zastavenia. Poobede sme totiž mali ešte termín na servis karavanu pri Linzi, čo nám dobre sadlo do harmonogramu.
