Karavantrip 2019 IV.diel: Cesta domov

Španielsko sme opustili tunelom v nadmorskej výške okolo 1900 m.n.m. cestou vedúcou v metropole Akvitánie Toulouse. Počasie sa nám k večeru výrazne začalo zhoršovať, najkrajšiu časť cesty aj so skupinou Kamzíkov Pyrenejských sme našťastie stihli ešte za svetla. Kvalita ciest bola stále na vysokej úrovni, no silný vietor a hustý dážď nás postupne presvedčil, že večerná návšteva Toulouse by nemala žiaden význam.

Nádherný pyrenejský deň sme vplyvom počasia boli prinútení ukončiť na odpočívadle smerom k stredomorskému pobrežiu. Keďže nám nešli stierače, potešilo nás, že dážď v noci ustal, a tak sme sa vybrali na náročnú cestu do Marseille. Rozhodli sme sa, že pôjdeme znovu mimo diaľnic. Asi 350 km cestu sme prekvapivo dobre zvládli, najmä cesta krížom deltou rieky Rhôna nám spríjemnila pomalšiu cestu. V rozľahlej delte kde sa po 800 km zo Švajčiarska prameniaca rieka vlieva do Stredozemného mora. Močaristá krajina plná vtáctva a dlhé rovné cesty medzi nimi boli zaujímavým spestrením výletu. Mrzelo nás, že sme nezazreli typické kŕdle plameniakov.

Príjazd do hlavného mesta Provensálska, takmer miliónového Marseille bol ukážkou stavebného majstrovstva. V samom centre sme sa vynorili z diaľničného tunela, a tak sme v doprave stratili minimum času návštevou najväčšieho francúzskeho prístavu, druhého najväčšieho mesta krajiny. So šťastím sme zaparkovali priamo ponad historické centrum, Vieux Port – Starý prístav. Ihneď nás zaskočila typická stredomorská horúčava, ktorú umocňuje toto vápencové mesto.

Marseille má neslávne renomé ako mesto prisťahovalcov so značným kriminálnym imidžom. Prístavné veľkomesto vo Francúzku, už len tento fakt predurčuje Marseille k takémuto osudu. Podobne ako Neapol v Taliansku sa tento imidž zakladá na množstve faktoch. Na turistu spoznávajúceho centrum mesta však okrem drobnej kriminality, podobne ako v Neapole, tu nečíha nič čo by znižovalo pocit bezpečia. Na množstvo afrických prisťahovalcov sme zvyknutí takmer zo všetkých západných európskych metropol.

Centrum mesta je vlastne starý prístav a okolité pobrežie, kde sa nachádza aj väčšina pamiatok. Vstupu do prístavu dominujú pevnosti Saint-Jean a Saint-Nicolas na oboch stranách úzkeho prieplavu. Práve táto dispozícia určite inšpirovala starých Grékov keď zakladali pred 2600 rokmi kolóniu Massalia. Podobne ako pevnosti dominujú obom výbežkom aj Bazilika Notre Dame de la Garde a Katedrála Major. Širšie okolie prístavu sme celkom dôkladne spoznali, skvele nám padlo mierne schladenie počas krátkej plavby tzv. lodným taxíkom. Ten ušetrí množstvo času pri pochôdzkach rozľahlým starým prístavom.

V Marseille je toho rozhodne veľa na spoznávanie, no ideálne mimo letných mesiacov. Masívne kamenné mesto má v centre bohužiaľ minimum zelene, a stredomorské málo veterné horúčavy značne podlomia vôľu spoznávať. Naše ďalšie kroky smerovali k azúrovému pobrežiu, čo bola asi dvojhodinová cesta. Moja prvá návšteva Saint Tropez na mňa neurobila dobrý dojem, ale chcel som dať tejto slávnej oblasti ešte jednu šancu. Podľa očakávaní boli možnosti na kempovanie s karavanom veľmi obmedzené. Kempov je tam totiž málo a zvyčajne sú úplne plné.

Zakotvili sme nakoniec na obrovitom parkovisku povedľa aquaparku v Antibes, ktoré slúži aj ako miestny karavan kemp so základnými službami. Azúrové pobrežie nás tu nijak zásadne neoslovilo, pláž skrytá za železnicou však bola na večer už takmer vyľudnená, tak si Dory aspoň užila voľnosti a priestoru. Horúca stredomorská noc, to je presne to, čo nám pri oceáne a v horách nechýbalo. Tu však bola umocnená prehriatym parkoviskom, ktoré sálalo nepríjemné teplo až do rána. Neďaleko sa nachádza známe letovisko Nice, do ktorého sme sa hneď ráno presunuli. Vďaka tomu sa nám podarilo celkom ľahko zaparkovať v úplnom centre takmer 350 tisícového mesta.

Na meste sa silno odráža jeho kozmopolita, ktorú započali ešte v 18. storočí európsky aristokrati. Najmä britský a ruský šľachtici objavili v tejto dobe jeho veľmi príjemnú zimnú klímu. Podľa toho sa mesto aj vyvíjalo podľa mnohých architektonických slohov, aj preto je historické centrum v zozname svetového dedičstva Unesco. Nás taktiež centrum Nice očarilo, na rozdiel od slávnej nábrežnej promenády, ktorá sa okrem obrovitých rozmerov ničím nevymyká bežným stredomorským nábrežiam.

Vplyvní aristokrati chceli mať okrem víl aj sídlo svojich náboženstiev, a tak tu stojí najväčší ruský pravoslávny chrám mimo Ruska, či významný chrám gréckej cirkvi s unikátnymi byzantskými freskami. Mimo to sa tu nachádza množstvo múzeí, zámočkov ale aj parkov a zelene. Nice rozhodne nie je len o plážach, skôr sú len doplnkom k jeho komplexnosti. Aj preto je jediným mestom na Côte de Azur, kde sa ešte chcem vrátiť. Nice si určite zaslúži viac času ako jedno doobedie. Bohužiaľ na karavany sa tu nejak zabudlo, a keďže ani v širšom centre nebolo kde ostať na noc, pohli sme sa ďalej do Talianska do kempu priamo na pláži neďaleko mesta San Remo.

Cestou sme sa zastavili aj v Monaku, ktoré som chcel ukázať manželke. Rovnako ako pri prvej návšteve nás okrem Grimaldiho paláca a krásnych výhľadov z neho nič zásadne neoslovilo. A za vytrápenie sa pri parkovaní karavanu to asi ani nestálo. Hneď za hranicou sa nám podarilo nájsť útulný kemp priamo na pobreží Ligúrskeho mora, aj s plážou pre psy. Taliani sú v dovolenkovaní so zvieratami možno aj európske jednotky, čo sa tu potvrdilo. Po dvoch dňoch strávených vo veľkých mestách nám atmosféra malého mestečka padla vhod.

Počas dvoch dní v mestečku Vallecrossia sme si urobili aj výlet do asi 15 km vzdialeného San Rema na bicykloch. Práve vďaka bicyklom je u nás toto 55 tisícové mesto známe. Je totiž cieľom jednej z piatich monumentálnych klasík Miláno – San Remo, kde bol náš Peter Sagan dva krát nešťastne druhý. Najlepším zážitkom bola určite takmer dvojkilometrová cesta krásne upraveným starým železničným tunelom, od roku 2012 slúžiacim ako cyklotrasa. Aj kvôli mierne upršanému počasiu sme si tunel možno viac užili ako samotné mesto. Architektúrou pripomína francúzske mestá azúrového pobrežia, najmä prítomnosťou pompéznych víl či kasín, ale pôsobilo o mnoho útulnejšie.

Ďalšou zastávkou na ceste domov bola poldňová prehliadka prístavu Janov. Podobne ako Marseille je to regionálne najvýznamnejší prístav, s bohatou históriou a množstvom krásnych stavieb, ale aj so zákutiami v centre s rôznymi ľudskými živlami, či smradom. Takmer 600 tisícové mesto, šieste najväčšie v Taliansku, má však historické centrum, ktorého význam ocenili zápisom do pamiatok Unesco. Dohromady 42 palácov, väčšinou zo 16.- 18. storočia tu podlieha ochrane pamiatok Unesco.

Nás zaujalo taktiež množstvo skrytých stredovekých budov medzi vysokými obytnými domami, či veľkolepé námestie de Ferrari. Samozrejme treba vidieť aj rodný dom slávneho cestovateľa Kryštofa Kolumba. Zato návšteva prístavu bola sklamaním. Napriek tomu, že je to jeden z historicky najvýznamnejších prístavov, v podstate nič tomu nenasvedčovalo. Málokedy sa stane, že vo veľkomeste na mori nemáte čo odfotiť. Mne sa to práve tu stalo prvýkrát. Z Janova nás čakala dlhá poobedná cesta naprieč Talianskom neďaleko Benátok. V mestečku Eraclea sme navštívili dovolenkujúcu rodinu, a strávili poslednú noc na našom trojtýždňovom dobrodružstve, ktoré som chtiac-nechtiac zhrnul do štyroch článkov. Okrem nespočet zážitkov a nádherných fotiek nám dal výlet znova veľkú chuť precestovať úžasné krajiny nášho kontinentu, ideálne karavanom.