Škótsko 2019: Vysočina

Po návšteve zámku Drummond sme smerovali do kopcov Škótskej Vysočiny, kadiaľ už diaľnica neviedla, cesta však bola stále veľmi dobrá. Áut postupne pribúdalo, cesta bola však čoraz zaujímavejšia, a tých 120 km sme si naozaj užili. Konečne sme pochopili význam slova vresovisko, tak typické z klasickej britskej literatúry. Napriek depresívnemu vzhľadu, čo dopĺňalo minimum videnej zvery, nám Vysočina učarovala. Samozrejme, že sme mali šťastie na počasie, to vlastne celý výlet. Oveľa častejšie než slnečné, je tu totiž počasie upršané či hmlisté, čo už rozhodne tak čarovné nie je.

Našim cieľom bolo využiť skvelé počasie a stanovať voľne niekde pri vode, čo najbližšie k hore Ben Nevis, na ktorý sme mali ďalší deň naplánovanú túru hneď od rána. Zaujímavé na hľadaní dobrého miesto bolo ani nie tak, že by bolo málo možností, na väčšine už niekto totiž kempoval. Často karavanom, ktoré boli vidieť v Škótsku naozaj veľmi často. Nakoniec sme sa utáborili priamo na pobreží Loch Leven, o ktorom sme dlho netušili, že je vlastne morský fjord.

Prvá noc pod stanom bola rozhodne chladnejšia ako sme čakali. Výhodu, že vďaka oceánu pobrežie Škótska nezamŕza, v našom prípade v noci asi 5 stupňov, znižovala vlhkosť a vietor. Tak sme v našich jarno-letných spacákoch mali celkom náročné noci. Z nášho táboriska sme zamierili do kempu pri meste Fort Wiliam, priamo pod najvyššou horou Británie – Ben Nevis. Na tento honor mu stačí výška 1345 m.n.m., výstup naň však začínate takmer na úrovni mora. Chodník začína priamo pri kempe, tak sme po rozbalení sa hneď vyrazili. Titul najvyššej hory a doslova dokonalé počasie prilákalo množstvo ľudí, chvíľami z toho bola aj tlačenica. Na vrchole nás čakala seriózna zima, a to nie len teplotou, ale množstvom snehu, vetrom či hmlou. Také májové spestrenie sme nečakali. Keď na zostupe opäť vyšlo krásne slnko, znovu z toho bola príjemná túra plná nádherných scenérií. Z kempu hore a späť to bolo asi 15 km v čase asi 6 hodín.

Napriek množstvu ľudí v kempe nás mierne sklamala atmosféra. Chýbal podnik, kde by si mohli ľudia posedieť a spoznať sa a vymeniť zaujímavé skúsenosti. Inak bol kemp veľmi dobre vybavený a samozrejme čistý. Do obchodu bolo treba do neďalekého mesta Fort Wiliam. Tam sme zamierili ráno, po odhlásení sa z kempu. Cena za nocľah bola pod 10 euro na hlavu, čo je na západnú Európu veľmi dobrá cena. Vo Fort Wiliam sme sa prešli, dali si kávu a dokúpili potraviny, keďže sme sa stále stravovali len zo zásob.

Ďalej sme smerovali do mesta Mallaig, odkiaľ sme mali trajektom prejsť na Hebridské ostrovy. Konkrétne ostrov South Uist. Zastavili sme sa pri zaujímavom mieste – monumente Glenfinnan. Pamätník z 18. storočia pripomína históriu klanov, ktoré mali zvlášť na Vysočine veľký vplyv aj za čias vzniku kráľovskej únie s Anglickom. Pri prechádzke sme si náhodou všimli aj známy železničný viadukt, ktorý nesmierne preslávili filmy o Harrym Potterovi. Podľa očakávania bol v skutočnosti nevýrazný, a tak ostáva len zagratulovať režisérom filmu, z neho vizuálne vytvorili mnohonásobnú zväčšeninu.

Nasledovala už len krátka cesta do mesta Mallaig, veľmi tichého a útulného mestečka. Prišli sme s dostatočnou rezervou, tak sme si vyčkali pri pobreží v krásnom slnečnom počasí. Trajekt nás štyroch s autom vyšiel asi 100 euro. Vzhľadom na 4 hodinovú cestu asi 90 km, to nebola veľmi vysoká cena. Na tieto ostrovy sa ľudia rozhodne nehrnú, takže na lodi bolo pohodlne. Negatívny bol azda iba neskorí príjazd, ktorý nám znemožňoval hľadať nejaké dobré miesto na stanovanie, hoci sme mali vytypované lokality na pobreží. Obchádzalo nás však aj prechladnutie, tak sme ešte doobeda hľadali nad kávou nejaké ubytovanie na Hebridách. V dobrej cenovej relácii sme ho aj našli, a tak sme nemali o 21. hodine pri vychádzaní z lode starosť s ubytovaním.

Keďže sme hľadali ekonomické riešenie, skončili sme na priváte u dvoch dôchodcov. Stretli sme však len pána, ktorý bol veľmi milý, pohostinný a celkom zhovorčivý. Výhodou privátneho ubytovania je možnosť zistiť od domácich užitočné informácie, či spoznať miestne reálie. Čakalo nás len varenie neskorej večeri, ktorú sme robili v sprievode miestnych obrov – dvoch priateľských anglických chrtov. Viac z Hebridských ostrovov v ďalšom pokračovaní článkov Škótsko 2019.