Benátsko, Toskánsko 2013

Jedným z mojich najväčších cestovateľských snov je v mojich očiach najrozmanitejšia krajina Európy – starobylé a jedinečné Taliansko. Asi nie je možné v jednom živote vidieť a prežiť všetky jeho krásy. S mojou priateľkou Nikolou sme sa pokúsili zažiť čo najviac v priebehu 9 dní cestovania autom v tejto podmanivej krajine.

Zladiť jej požiadavky po slnku a mori a moje po histórii a pamiatkach sa mi zdalo najvhodnejšie trasou cez Benátky, Florenciu k toskánskemu pobrežiu a späť severným talianskom. Počasie v mojich vytúžených Dolomitoch však pozmenilo plán návratu cez jazero Lago di Garda a Veronu.

Krásne prostredie jazera Worthsee pri Klagenfurte

Naša dovolenka teda začala cestou cez Rakúsko, kde sme sa zastavili pod tirolskými kopcami pri jazere Worthersee, kde to vyzeralo ako na výstave luxusných áut či idylickom útočisku pre horných desaťtisíc od bežných ľudí. My sme si pri jazere na lavičke zjedli naše rezne a pokračovali sme s ďalšou zastávkou – kempingu na predmestí Benátok, kde sme mali zarezervovaný bungalov v príjemnom kempe na dve noci odkiaľ sme večer vyrazili autom priamo do slávnych Benátok. Parkovanie je tam nemysliteľné aspoň pre ľudí s úctou k 15 eurám za hodinu, nie však pre šetrných špekulantov. Keďže sám seba radím do druhej skupiny skúsil som možnosti a objavil som odstavenú benzínku, kde som medzi motorky, kontajnery a reťaz odstavil auto a spokojný šiel na romantickú večernú prechádzku uličkami medzi morskými kanálmi natoľko svetovo unikátnymi.

Pohľad na hlavný benátsky kanál Canal Grande zo slávneho mosta Rialto

Jedno z mnohých čarovných námestí Benátok

Doobeda sme si užili komfortný bazén v kempe a

spoločné varenie obedu na jednoplatičke. Z kempu chodí pravidelne lacný autobus do centra Benátok a tak sme sa zviezli aby sme videli lepšie čo nám večerná tma nedovolila. Takzvaným vodným autobusom – vaporetom sme sa previezli vidiac a plno cítiac jedinečnú atmosféru Benátok. Po zlom prestupe sme sa previezli aj o niečo viac ako sme chceli načo sme však zabudli pri čarovnej prechádzke cez slávne námestie sv. Marka. Po rímskom Piazza Navona druhé v živote, ktoré mi doslova vyrážalo dych.

Pohľad na chrám San Simeone Piccolo po vzore rímskeho Panteónu z lode

Námestie sv. Marka s dominantným chrámom pod rekonštrukciou

Po dvoch skvelých dňoch v Benátkach sme mali za cieľ nemenej známu a romantikou dýchajúcu Florenciu. Na porovnanie s plánovanou viacdňovou zastávkou na západnom pobreží sme sa cestou zastavili na tradičnom lide, nekonečnej pieskovej pláži s nie príliš čistým morom, typickým pre východné pobrežie Talianska. Prešli sme aj cestou ponad močiare a množstvo kanálov prúdiacich do jadranského mora. Bola to delta najväčšej rieky Talianska Pád. Diaľnice sú mimoriadne drahé, tak sme sa rozhodli prekonať Apeniny starými cestami cez krásnu Ravennu, čo však nebol najlepší nápad. Výhľady boli krásne, ale spotreba ako aj veľká časová strata nás nepotešili. Do Florencie sme dorazili ešte poobede, našli sme skvelý kemp na kopci nad samotným historickým jadrom mesta. Neďaleký Piazza Michelangelo ponúkal asi najdokonalejšiu panorámu pri západe slnka akú sme zažili. Vďaka všadeprítomným kopcom Apenín, ktoré tvoria akoby prirodzenú ochrannú pevnosť čarovnej Florencie

a množstvom mostov ponad rieku Arno či kupolami katedrál nás opantal natoľko,

že sme tam fotení a tlačením medzi turistami strávili aj hodinu. Našimi rozkladacími bicyklami sme sa potom razom ocitli v centre, ktoré sme si večernou prechádzkou užili naplno.

Nad historickou Florenciou

Krásny výhľad na mesta sme si vychutnali aj ráno a znova sme sa vybrali do mesta, kde sme mali tentoraz viac času na spoznávanie a

nasávanie atmosféry mesta. Azda najviac sa nám páčilo námestie Piazza Signoria, ktoré bolo akoby jedným veľkým múzeom nádherných sôch či fontán.

Jedno z mnohých súsoší na Piazza Signoria

Samostatnou kapitolou však musí byť určite dóm Santa Maria del Fiore. Určite je tým najkrásnejším komplexom stavieb aký naše oči videli a je večná škoda, že obrovské rady turistov ako aj privysoké ceny nám zabránili preniknúť dovnútra 4. najväčšej katedrály sveta, ktorý pojme 25 tisíc návštevníkov.

Kolosálne stavby dómu Santa Maria del Fiore

Celé mesto je pri odmyslení množstiev výkladov s luxusným tovarom, áut či kopou turistov akoby návratom do neskorého stredoveku, do čias takých velikánov ako Dante Alighieri, Michelangelo či Leonardo da Vinci, ktorý v meste dlhodobo pôsobili. Nachádza sa tam aj jedna z najstarších galérii sveta, Galleria Uffizi či slávny most zlatníkov, ktorý je obostavaný domami a známy tým, že od 16. storočia tam sídlia predajne najlepších zlatníkov mesta.

Z hlavného mesta regiónu Toskánsko sme išli výbornou starou nespoplatnenou diaľnicou cez Sienu, ktorá sa týči ponad cestu z kopcov Apenín. Cez Grosseto sme zamierili k pobrežiu do kempu pri mestečku Castiglione della Pescaia. Ceny v tomto regióne sú aj na talianske pomery horibilné tak sme sa uspokojili s bývaním v stane, čo som ja tajne ocenil. Stanovanie nás totiž nútilo tráviť celé dni vonku. Nepríjemnými zaujímavosťami ako zákazom vstupu do bazénov bez čiapok či platenými lehátkami na pláži sme si pobyt nenechali znechutiť.

Elektrifikovaný, ale predsa neustále vonku – čaro stanovania

Západ slnka poza zrúcaniny Rocchette

Počas piatich dní na tomto nádhernom mieste sme si dosýta užili priezračné pieskové pláže ako aj pár metrov vzdialené skalisté pobrežie s nepomerne zaujímavejším podmorským životom. Dva krát sme navštívili mestečko Castiglione della Pescaia, ktoré svojou atmosférou spĺňalo idylické predstavy o typickom stredovekom prímorskom mestečku najmä vďaka svojej polohe. Ako väčšina stredovekých miest bolo postavené zo strategických dôvodov popri skalnatom masíve, ktorý spolu s hradbami vytvárali v tých obdobiach bezpečné podmienky na rozvoj obchodu.

Výhľad z pevnosti Castiglione na nočné Tyrhenské more

Keďže predpovede v Dolomitoch, kde som chcel stráviť poslednú noc neboli priaznivé, tak sme sa vybrali smerom cez Veronu na sever ku Lombardskému moru – jazeru di Garda. Až neskoro večer sme sa ubytovali pri mestečku Lazise. Strávili sme krásny večer ako aj doobedie pri jazere, naraňajkovali sa v nádhernom prostredí parku v Lazise a vybrali sa do poslednej zastávky dovolenky – Verony.

Bolo cítiť, že sme už na severe Talianska, jednak nižšími cenami ako aj badateľne menej temperamentnej mentalite miestnych. Verona je veľké mesto avšak usporiadané a mimoriadne priemyselne rozvinuté ako vlastne celá oblasť Benátska či Lombardie. Jej centrum ohraničuje oblúkom obtekajúca rieka Adige. Vďaka jedinečnosti mesta, ktoré je akoby výstavou umenia starovekých inžinierov a majstrov, ktorých vplyv na architektúru je badateľný dodnes. V historickom centre nenájdete moderné výškové budovy či obchodné centrá, ale skôr prechádzate od jedného krásneho námestia k druhému. Vďaka rozumným cenám parkovného sme si prešli dôkladne jadro mesta lásky Rómea a Júlie.

Tretie najväčšie koloseum na svete – L´Arena

Verona bola naša posledná plánovaná zastávka na našej autodovolenke. Nič iné neostávalo ako čo najkratšou cestou mieriť rovno domov. V srdci Frulanského prechodu Alpami nás nanešťastie chytil lejak, ktorý nám znemožnil naplno si vychutnať impozantné masívy či nádherný tyrkysový tok rieky Fella. A tak sme v daždi pokračovali rakúskou diaľnicou až k Slovensku naspäť domov.