Cesta do Albánska: Diel druhý

Melancholický východ slnka sme si vychutnali pri prechádzke k starému cintorínu dedinky Trsa. Planina, ktorá sa nám ukázala pripomínala plošinu obkolesenú hradbami skál. Úžasné miesto! Krajšie raňajky sme si snáď priať ani nemohli. Naša cesta ďalej viedla k mestu Žabljak. Viedla cez sedlo horstva Durmitoru, ktoré je celé chráneným územím Čiernej Hory. Ak chcú turisti zájsť na túru musia si zakúpiť povolenie v niektorom z miestnych informačných stredísk. Najvyšším vrchom Durmitoru je Bobotov Kuk – 2522 m.n.m.

Chatky v dedinke Trsa predo dvermi pohoria Durmitor

Čarovná cesta okolo pohoria Durmitor

Naša trasa viedla ďalej smerom na Mojkovac, ktorá nás mala dostať k hlavnému mestu Podgorica a podvečer až k prímorským letoviskám. Prešli sme aj popri krásnom moste cez rieku Taru – Most Džurdževića. Smerom k hlavnému mestu sa stávala cesta čoraz monotónnejšia, ale trvalo to krátko a boli sme v Podgorici. Ako hlavné mesto nás mimoriadne sklamalo, keďže v minulosti nebolo ničím významné, má okolo 150 tisíc obyvateľov. Historickým hlavným mestom Čiernej Hory je mesto Cetinje, ktoré sme ale cestou nemali.

Jedinečný most Džurdževića pri meste Mojkovac ponad rieku Tara

Asi 30km od Podgorice sme sa dostali k výhľadu na azúrové pobrežie Jadranského mora a po nákupe sme rýchlo našli kemp pri letovisku Petrovac. Príjemné poobedie sme si spestrili grilovaním v kempe Oliva a deň sme zakončili kúpeľom na mestskej pláži.

Pohostenie v kempe Oliva pri mestečku Petrovac

Ráno sme nabrali smer juh, smer Albánsko. Cestou sme prechádzali mestečkom Ulcinj, ktoré je známe údajne rádioaktívnou plážou s liečivými účinkami na reumatické ochorenia. Dôkazom boli stovky ľudí natierajúcich sa pieskom a bahnom z pláže. Smerom na hranice sme obchádzali Skadarské jazero, najväčšie jazero Balkánskeho polostrova výnimočné svojou flórou a

faunou. Prekvapil nás pomerne rýchly prechod cez hranice, ale menej nás tešili mimoriadne horúčavy, ktoré nás sprevádzali už po odchode z pohoria Durmitor.

Liečivá pláž v mestečku Ulcinj

V Albánsku sme čakali prakticky čokoľvek, no napriek tomu nás zarazila chudoba, ktorá priam bila do očí. Cestou nás sprevádzal dobytok popri ceste, množstvo nedostavaných domov a často vôbec neobrobené polia pripomínajúce niekedy skôr močiare. Cieľom tohto dňa bolo albánske letovisko Velipoje neďaleko hraníc. Mali sme

tam predom dohodnutý apartmán, na ktorý sme čakali zoznámením sa s prostredím mestečka. Vstupom do hotelovej zóny mesta akoby sme prekročili pomyselnú hranicu chudoby, ktorá bola v mimoriadnom kontraste s bohatstvom letoviska.

Pohľad na hotelový komplex v meste Velipoje

Po ubytovaní sa v apartmáne sme sa boli osviežiť vo vodách albánskeho Jadranského mora. Pláž bola nekonečne dlhá piesková podobná akú poznáme z Bulharska alebo zo severného Talianska a ničím nás mimoriadne neohúrila. Voda však v týchto horúčavách pôsobila blahodarne. Prechádzky letoviskom a nákupy na nás neurobili dobrý dojem. Množstvo okoloidúcich na nás nepríjemne zazeralo. Z izby sme však zažili jedno z najväčších prekvapení v našich cestovateľských životoch, miestny podnikavý Albánec ponúkal fotenie s hnedým medveďom, ktorého viedol na vôdzke. Večer sme sa zabavili pri futbale a nočnými potulkami pri pláži.

Podnikavec z Velipoje

Opäť sme zažili skvelé ráno a asi najchutnejšie raňajky, aké sme kedy zažili. Náš hostiteľ nás pohostil skutočne kráľovsky a dodal nám tým množstvo síl na cestu z Velipoje do hlavného mesta Tirany. Presun netrval príliš dlho a odrazu sme sa ocitli v úplnom centre Tirany, ktoré tvoril obrovský jednosmerný okruh popri národnom divadle, soche albánskeho národného hrdinu – Turkobijca Skanderberga. Toto miesto bolo pôsobivé i keď mal do očí bijúci socialistický nádych. Doprava v meste bola mimoriadne neprehľadná, tak sme sa oneskorili s odchodom z mesta. Rozhodli sme sa stráviť ďalšiu noc už v Macedónsku a tak nás čakala dvojhodinová cesta, počas ktorej nás vystrašila diera vo výfuku. Predstava, že by sme ostali napospas kopcom stredného Albánska, kde okrem krajinu hyzdiacich betónových krytov postavených za čias silnej izolácie socializmu a chátrajúcich fabrikách, asi skutočne nič nebolo. Divočina tejto krajiny je však nenahraditeľná. Podčiarkujú ju všadeprítomné skalnaté kopce s množstvom divoko rastúcich náletových drevín a hlboké kaňony popri ceste bez akýchkoľvek zvodidiel.

Centrum Tirany so sochou Skanderbega

Takmer úplne opustená oceliarska fabrika pri Elbasane

Napriek jedinečnému koloritu Albánska sme boli veľmi šťastní, keď sme prešli hranice Macedónska. Azda nikde sme sa ešte tak dobre necítili ako práve medzi nesmierne priateľskými Macedóncami. V meste Struga sme chceli stráviť noc a hneď druhý opýtaný človek nám zohnal apartmán, ktorý nám plne vyhovoval. Uchvátilo nás miestne jazero Ohrid, ktoré je pre Macedóncov morom. Priezračná voda, kamenisté pláže a jedinečná flóra to je Ohridské jazero.

Ráno sme nakúpili čo sme potrebovali na posledný deň, ktorý sme plánovali zakončiť v Belehrade. Cestou zo Strugy sme sa zastavili v Skopje, kde sme pozorovali ako postúpili s budovaním centra v antickom štýle. Množstvo obrovitých sôch, nádherná budova múzea či slávny vardarský most, sú tvárou Skopje.

Centrum Skopje s pohľadom na Archeologické múzeum Macedónska

Cesta na Belehrad po ceste E-75 je nám taktiež známa a prebiehala pomerne v rýchlom tempe. Podvečer sme už hľadali parkovanie pred hostelom. Po dlhej ceste však každý z nás už myslel skôr na ďalší deň, kedy sme mali prísť domov. Výhodou hostelov je, že máte možnosť rozprávať sa s naozaj najrôznejšími ľuďmi najrôznejších etník. Aj tento večer sme strávili dlhým rozhovorom s osadenstvom hostelu. Posledný deň výletu začal prechádzkou centra nám tak dobre známeho Belehradu. Nejak mimoriadne sme sa ale neplánovali zdržiavať a tak sme ešte doobeda vyrazili smer

sever – smer Nové Zámky.

Križovatka v Skopje

Posledných 500km výletu sme už tradične boli mysľou s našimi blízkymi, na ktorých sa vždy nesmierne tešíme. Vždy sa tešíme aj nato ako im vyrozprávame dojmy či zážitky a podelíme sa o fantastické fotky, ktoré

vznikali počas výletu. Tak sme šťastne dorazili, tentoraz bez policajnej eskorty vždy pohotového Policajného zboru.

Prvý diel tu