Cyprus 2018 I. diel: Z tureckého severu

Okrem dobrodružnejších ciest s partiou priateľov, každoročne chodím aj na tradičnejšiu dovolenku s manželkou Nikolou. Ja rád cestujem aktívne, na dovolenke sa rád presúvam, ona preferuje menej presunov a viac plážovej dovolenky. Toto leto bol kompromisným riešením Cyprus, na ktorý sa nám podarilo kúpiť lacné letenky z Bratislavy na stránkach prepravcu Ryanair. Jednoznačne preferujem dovolenku na vlastnú päsť, rozhodne však nie je pre každého. Nie každému sa chce hľadať si vhodné ubytovanie na portáloch airbnb.com alebo booking.com, riešiť odvozy, či požičovne áut a stravu podľa seba. Taký typ dovolenky vás oproti tradičným s cestovkou môže vyjsť kľudne aj drahšie. Na druhej strane máte väčší pocit slobody, keďže sa môžte presúvať, meniť typy ubytovania. Slováci sú však poväčšine konzervatívni cestovatelia, takým odporúčam ponuky na na stránke dovolenka.sme.sk, kde sú zaujímavé ponuky aj pre dovolenku na Cypre.

Približné trasy, ktoré sme prešli prvú časť dovolenky

Cyprus je tretí najväčší ostrov v Stredozemnom mori, a jeho územie je rozdelené na grécku Cyperskú republiku a tureckú Severocyperskú republiku. História ostrova je veľmi pestrá, a najmä zanechala na Afroditinom ostrove aj množstvo stôp. Podľa starogréckych mýtov je Cyprus miestom zrodenia bohyne lásky, ktorá tu aj podľa nich trávila množstvo času. Dnešné grécke obyvateľstvo je priamym potomkom pôvodných obyvateľov ostrova, ktorí od 11. storočia po páde mykénskej kultúry v Grécku prichýlili množstvo Grékov práve z Mykén. Neskôr sa ostrova zmocnili Peržania, ktorých vystriedala priama grécka nadvláda Alexandra Veľkého. Vtedy sa Cyperčania definitívne helenizovali – pogréčtili. Už pod rímskou nadvládou sa stal Cyprus prvou krajinou ovládanou kresťanom. Apoštoli Pavol a Barnabáš totiž obrátili rímskeho guvernéra už v roku 45. Rimanov plynule vystriedala nadvláda Byzancie. Počas krížových výprav sa ostrova zmocnil anglický kráľ Richard I., ktorý ho predal Templárom, ti potom francúzskemu rodu Lusignanovcov. Skvelá poloha ostrova vzbudila záujem Benátčanov, tí Cyprus ovládali v necelých 100 rokov, keď ich vyhnali Osmani roku 1570. V roku 1878 sa ho zmocnili Briti, ktorí sa snažili nestranne vládnuť zmiešanému obyvateľstvu. Miestni Gréci a Turci totiž pod vplyvom nacionalizmu k sebe priazeň nechovali. Po získaní nezávislosti roku 1960 netrvalo dlho a pre nepokoje OSN ostrov rozdelila. V roku 1974 sa Gréci pokúsili pučom o pripojenie ku Grécku načo zareagovalo Turecko veľmi razantne. Vojenskou silou obsadila celý sever ostrova, keď sa neštítili bombardovať civilistov a vyhnať z území Grékov, ktorí museli zanechať svoje majetky. Dodnes sa nevrátili a konflikt je stále zmrazený. Sever vyhlásil nezávislosť v roku 1983, ktorú však nik okrem Turecka neuznáva. Grécky Cyprus však napriek tomu mimoriadne napredoval, najmä vďaka turizmu a v roku 2004 vstúpil aj so Slovenskom do EÚ. Naopak Sever, ktorý inicioval aj neúspešné referendum o zjednotení trpí izoláciou a oproti gréckej časti veľkou chudobou.

Po malej odbočke do histórie sa vráťme k našej ceste Cyprom. Let z Bratislavy mal výborný ranný čas, a vďaka skvelej viditeľnosti bol vskutku zážitkom, teda pre mňa ako milovníka geografie sediac pri okne. Bolo zážitkom sledovať meandre Dunaja pred Železnými vrátami v Srbsku, pahorok Hisarlik neďaleko legendárnej Tróje alebo plavú zátoku populárneho mesta Antalya. Pristáli sme na západe ostrova v meste Pafos, naše plány však boli prebrať z požičovne auto a pozrieť niečo z pobrežia a podvečer sa ubytovať v severocyperskej, teda tureckej časti asi 30 km severne od Famagusty. Nie práve priateľský Slovák pracujúci pre požičovňu, ktorú sme vopred zajednali nám poradil aby sme si dávali pozor na prekračovanie rýchlosti a dopravu celkovo. Na Cypre je totiž množstvo kamier, ktoré vám obstarajú pekné fotky za skutočne vysoké peniaze pri viac ako 10% prekročení rýchlosti. Údajne je tam rozšírené aj meranie z mopedov, takže svojich fotografov ani vidieť nemusíte. Všetky poistenia, ktoré zaručovali na severe nijako neplatia, v prípade poruchy musíte na vlastné náklady dostať auto späť na grécku časť ostrova. Na hranici od Turkov zároveň musíte kúpiť povinnú poistku minimálne na mesiac, ktorá nás vyšla asi 30 eur.

Príchod k pláži pri Afroditinej skale

A ak neviete, na Cypre sa jazdí vľavo. Na výdobytok britského kolonializmu som si však celkom rýchlo zvykol, asi najmä vďaka automatickej prevodovke. Prvé dni som síce miesto blinkera neustále spúšťal stierače, inak sa však nič vážnejšie nestalo. Doslova kúsok od letiska sa nachádza populárna Afroditina skala, kam sme sa vybrali priamo z letiska. Parkovanie príliš doriešené nie je, ale okrem mýtickej legendy o zrodení gréckej starovekej bohyne z peny pri tomto brale sa za veľmi výnimočné považovať toto miesto nedá. Samotné skalnaté pobrežie južne od Pafosu a cesta, ktorá sa derie medzi vápencovými skalami bola iste zaujímavejšia. Rozhodne však Petra tou Romiou, ako skalu bohyne lásky nazývajú za zastávku stála.

Afroditina skala v plnej kráse

Neďaleko od nej sme sa napojili na diaľnicu A6, ktorá spája mestá Pafos a Limassol. Tu sme sa zastavili na chvíľočku, keď sme sa prešli pri pláži. Limassol pôsobil ako typické turistické mesto, kde však milovníci pamiatok príliš nudu nezaženú. Jedinou zaujímavosťou je hrad a jeho okolie, tzv. starý prístav. V meste je aj Zoo, a niekoľko parkov, príliš času sme však na jeho spoznávanie nemali. Diaľnica po pobreží nás onedlho priviedla do mesta Larnaka. Mesto s hlavným medzinárodným letiskom ostrova má asi 85 tisíc obyvateľov a jeho historické centrum priamo pri pieskových plážach z neho robí veľmi zaujímavú mestskú dovolenkovú destináciu. Priamo z mora vystupujú múry Larnackého hradu z 12. storočia, vedľa ktorého stojí mešita Djami Kebira. Po krátkej prechádzke kamennými uličkami sa dostanete na námestie s krásnym stredovekým chrámom svätého Lazara. V uličkách tu sa dá nájsť omnoho kvalitnejší tovar, ako v bežných obchodíkoch typických pre turistické rezorty.

Pohľad na Larnacký hrad z móla

Chrám svätého Lazara v centre Larnaky

Po malej spoznávačke Larnaky sme sa pobrali ďalej, čakala nás ešte vyše 60 km cesta k nášmu ubytovaniu pri mestečku Bogaz v severnej časti ostrova. Jeden z fungujúcich hraničných prechodov je pri meste Pyla, napriek tomu, že google mapy nás tade viesť nechceli. Zároveň sme si stiahli do offline máp tureckú časť, pretože dátový internet už nemal byť rozhodne zdarma. Na hranici sme dlho nečakali, po pár minútach sme aj so zakúpeným poistením šli cestami ďalej. Jedno auto, ktoré schádzalo z cesty ma tak zmiatlo, že som chvíľu nevedel či sa aj tu stále jazdí vľavo. Opustená dedinka bez áut spôsobila, že som jazdil chvíľu tak nejak v strede, až neskôr som podľa značiek pochopil, že jazda vľavo pokračuje.

Hraničný prechod pri meste Pyla

Určite najmä kvôli blízkosti demilitarizovanej zóny boli prvé kilometre na Severnom Cypre sprevádzané veľkou chudobou, onedlho sme prišli do východnej metropoly regiónu, mesta Famagusta. Veľký chaos na cestách, viditeľne staršie autá a prázdne výklady chudobnejší sever ešte podčiarkovali. V centre už zásadnejší rozdiel nebolo vidieť, asi iba výraznejší chaos na cestách. Tu som si už z pokút za rýchlosť veľkú starosť nerobil a tak prešlo po výbornej širokej ceste zvyšných 25 km veľmi hladko. Problém nastal, pri hľadaní ubytovania, pretože google mapy nás dostali očividne na nesprávne miesto. Tak sme si sadli v dedinke do príjemnej reštaurácie na večeru a najmä na internet. Popri skvelej večeri priamo pri mori som nakoniec vypátral presnú lokalizáciu a už v tme sme sa šli konečne ubytovať.

Naše ubytovanie v Bogaze

Druhý deň sme si dopriali zaslúžený oddych, a užívali si veľmi lacné a príjemné rusko-turecké prostredie na Cypre. Azda prvýkrát som sa vo väčšom stretol s Rusmi na dovolenke, ktorí sú neslávne známy u Slovákov ako nepríjemní a hluční dovolenkári. Tu však vládla kľudná rodinná atmosféra. V bare sme si cez deň pokecali s mladým Iráncom, ktorý tam bol na brigáde. Malý problém bol s tým, že sme nestihli večer zmenáreň v meste a tu bol iba bankomat. Tak sme boli nútení za poplatok vybrať turecké líry z bankomatu. Kartou sa dalo platiť na mnohých miestach, ale hotovosť predsa len potrebujete vždy. V tejto dedinke každý pracoval buď v službách, prípadne ako rybár. Ľudia boli veľmi milí, i keď dorozumieť sa bolo takmer nemožné. Na večer sme si naplánovali návštevu Famagusty, či po turecky Gazimagusu.

Zadná strana mešity Lala Mustafa Pašu vo Famaguste

Počas Lusignanskej nadvlády od 12. storočia prekvitalo toto mesto, a stavby z tohto obdobia sú dodnes pýchou mesta. Dnes má síce len 35 tisíc obyvateľov, pôsobí však aj vďaka mnohým stredovekým stavbám a rušnému turizmu ako veľké mesto. Zo severnej časti mesta nás privítali obrovité múry zo stredovekej pevnosti. Onedlho sme bezproblémov zaparkovali pri starom meste neďaleko zdevastovaného chrámu sv. Petra a Pavla, neskôr mešity Sinana Pašu. Celé staré mesto tvorí takmer štvorec pri pobreží, nie je však spojené s morom, oddeľujú ich prístavné budovy a mohutná hradba. Tá obkolesuje takmer celé centrum, sprevádza ho príjemný pás zelene. Vládne tu väčší kľud ako v neďalekej rušnej časti, akoby nového mesta.

Meštia bola očividne v minulosti krásnou gotickou katedrálou

Famagusta je známa pre svoje južné predmestie Varosha, ktoré tvorí hádam aj tretinu rozlohy mesta. Od invázie tureckých vojsk v roku 1974 je však známa skôr ako mesto duchov. Kedysi svetovú top destináciu s množstvom luxusných hotelov totiž Gréci opustili s tým, že sa tam onedlho vrátia. Nik sa tam z nich však už nevrátil, územie má pod správou OSN, a prístup tam je prísne zakázaný. Preto sú známe historky o tom, ako je na mnohých terasách vyše 44 rokov nedopitá káva, či 44 rokov zažatá žiarovka. Do tejto časti sme sa dostať ani nesnažili, radšej sme sa prechádzali príjemnými uličkami starého mesta.

Detail na jedinečnú mešitu Lala Mustafa Pašu

Zvlášť skvelý dojem na mňa urobilo námestie s dominantnou mešitou Lala Musfafu Pašu. Pôvodne krásna gotická katedrála zo 14. storočia bola Turkami prestavaná na mešitu. Pôvab však určite nestratila, aj napriek viacerým zemetraseniam či výstavbe minaretu. Vnútro mešity stálo určite za vyzutie sa. Spojenie gotickej architektúry a islamskej výzdoby s krásnymi kobercami či svietnikmi bolo veľmi zaujímavé. Takmer oproti mešity je ruina po Palazzo del Provveditore, alebo Benátskom dome. Bol to kráľovský palác prestavaný benátčanmi v renesančnom štýle. Pomaly sa nám stievalo, tak sme si sadli vo veľmi zaujímavom podniku na Efez, populárne turecké pivo a vybrali sa k autu. Tmou sa zo starého mesta vytratil život a popri mnohých ruinách vznikli výborné kulisy pre strašidelný horor. Z ľudí sme však mali po celý čas na tureckom Cypre veľmi dobrý pocit, tak sme si túto atmosféru celkom užili.

Vnútro hlavnej Mešity vo Famaguste

Benátsky palác oproti mešite

Treba povedať, že čo sa týka prírodných krás, najmä na pobreží, sever môže ticho Grékom závidieť. Turci majú totiž poväčšinou iba dlhé nudné pieskové pláže, kdežto Grécke pobrežie Cypru je plné zátok, krásnych lagún, vysokých brál či jaskýň. Preto sme si ďalší deň naplánovali cestu do gréckej časti, kde sme chceli prejsť všetky blízke krásy pobrežia. Hneď za hranicami vo východnej časti ostrova sa nachádza najviac známych rezortov, a to pre blízkosť miestnych krásnych pláží. Treba povedať, že vzhľadom na vysokú sezónu to nebol úplne príjemný deň, všade sa v tejto lokalite totiž tisne obrovské množstvo turistov.

Nočný pohľad na zrúcaninu chrámu Sv. Petra a Pavla

Región Ayia Napa je logicky aj najdrahší z hľadiska ubytovania či reštaurácií. Zároveň máte, podobne ako inde na gréckom pobreží Cypru, problém dostať sa k typickej cyperskej stravy v jej skutočnej podobe. Väčšinu turistov totiž tvoria Angličania, ktorých nároky na stravu sú veľmi obmedzené. Uspokoja sa väčšinou s polotovarovým kusom mäsa v pečive s nekonečným množstvom hranoliek. Tie vám ponúknu na Cypre asi ku všetkému. Hustota hranoliek v jedálnych lístkoch nám slúžila ako indikátor toho, či je kuchyňa v reštaurácii na domácky štýl, alebo „medzinárodný“. Našťastie kuchyňa v tureckej časti bola naozaj skvelá. Na množstvo rýb, šalátov a predjediel podľa tradičných receptov sa tu dalo spoľahnúť asi v každej reštaurácii.

Z oboch strán hranica, alebo uzučký pás britského územia v oblasti Dekélia

Cesta za krásnymi plážami okolo Ayia Napa nebola dlhá, kvôli hraniciam a obchádzkam nimi spôsobenými trvala celkom dlho a k pláži Makronissos sme prišli už typickej cyperskej horúčave. Parkovanie pri známych plážach na Cypre je vždy zdarma, a takmer vždy sme bez problémov našli aj miesto. Makronissos je známa aj pre archeologickú lokalitu priamo vedľa pláže. Atmosféra krásneho pobrežia spojená s antickou históriou je to čo na mňa na celom Cypre urobilo dojem. Pláž bola skutočne krásna a rozhodne ju odporúčam navštíviť každému kto na Cypre zakotví v mega rezorte Ayia Napa.

Zo zátoky na pláži Makronissos

Krátky presun sme absolvovali za azda najznámejšou cyperskou plážou Nissi beach. Tu už problém s parkovaním bol. Ak sa však dobre rozhliadnete dá sa nájsť zdarma miesto aj tu. Od začiatku to miesto však na nás dobrý dojem nerobilo. Pôsobilo ako prímorský disneyland plný turistov, taxíkov, nemožných štvorkoliek a hlúpych stánkov plných zbytočností a predražených potravín. Celú, skutočne výnimočnú pláž Nissi obkolesujú obrovské luxusné hotely, pod ktorými pretekajú v hlučnosti desiatky barov. Najlacnejší drink za asi 8-10 eur nás presvedčil, že toto miesto určite nie je pre nás. Extrémne plytkú a teplú pláž sme si však prešli, rozhodne stála za zastávku, ale dovolenku tam si skutočne neviem predstaviť. Pozitívom bol obed, pri ktorom sme si výborne pokecali s veselým východniarom, ktorý nás obsluhoval a priblížil nám bližšie život v Ayia Napa.

Preľudnená plytká pláž Nissi v Ayia Napa

Ďalšia kratučká cesta nás doviedla za skutočným klenotom regiónu, tzv. Ayia Napa Sea caves, teda miestne morské jaskyne. Nachádzajú sa pred polostrovom Capo Greco. Na ňom majú síce Briti svoju radarovú stanicu, pravdepodobne je však dobre schovaná a tak vojenská technika nekazí krásnu scenériu. Priamo k jaskyniam vedie veľmi prašná nespevnená cesta, google mapy nás však ľahko navigovali veľmi presne a bez problémov sme sa dostali k pobrežiu s našim hatchbackom Mazda 2. Tam sa zhromaždila skupinka odvažujúcich sa skokanov na asi sedem-osem metrov vysokej skale. Dlho som neváhal a po nafotení tohto nádherného miesta som sa hodil do mora aj ja.

Skokanský mostík lákal množstvo ľudí

Morské jaskyne pri Ayia Napa

Aby krátkych presunov v ten deň nebolo málo, po ďalších asi štyroch kilometroch sme sa zastavili nad malebnou Konnos beach. Veľmi útulná v strmom zráze skrytá plážička nás taktiež očarila a aj tu sme sa museli ochladiť v príjemných vodách Stredozemného mora. Po návšteve tejto pláži sme sa ešte chceli pozrieť na veľmi známu pláž Figovníkov – Fig Tree beach. Nachádza sa v druhom z veľkých rezortných miest v okolí, v meste Protaras. To na nás urobilo oproti Ayia Napa omnoho lepší dojem. Tiež je to samozrejme mesto plné turistov a veľkých hotelov. Atmosféra bola však podstatne príjemnejšia a očividne orientovaná viac na rodiny s deťmi. V meste sme aj nakúpili. Rovnako ako v Grécku aj na Cypre vládnu reťazce Carrefour (na Cypre pod značkou Sklavenitis) a Lidl, kde sa vždy dá nakúpiť za normálne ceny. Najmä v menších mestách totiž malé potraviny mimoriadne navyšujú ceny akýchkoľvek potravín.

Krásne ukrytá Konnos beach

Pláž pri meste Protaras – populárna pláž Fig Tree

Pláž Figovníkov leží pod dlhým radom divoko rastúcich figovníkov, je krásne čistá a plytká, čo potvrdzuje, že je to miesto vhodné pre návštevu s deťmi. My sme však už mali toho na jeden deň akurát dosť a tak sme veľmi radi z mesta Protaras nabrali smer Famagusta a potom späť do nášho kľudného tureckého Bogazu. Tu sme sa nasledujúce ráno po štyroch krásnych horúcich dňoch pobalili a pripravili sa na druhú časť našej cyperskej dovolenky, ktorú sme plánovali v meste nášho príletu aj odletu, v Pafose. Cestou sme chceli navštíviť jediné rozdelené hlavné mesto na svete s hranicou priamo v centre. Nikózia, alebo po grécky Lefkosia je domovom vyše 300 tisíc ľudí, z toho asi 220 tisíc v gréckej časti a vyše 80 tisíc v tureckej. Toto pozoruhodné mesto si však predstavím bližšie až v druhej časti môjho cyperského cestopisu.

Ranná rozlúčka s Bogazom