Madrid, Toledo a kúsok Zaragozy

Presunom zo Segovie do Madridu začal posledný týždeň nášho dvojmesačného pyrenejského dobrodružstva. Hlavné mesto Španielska je, pre mnohých prekvapivo, tretím najväčším mestom Európskej únie s vyše 3 miliónmi obyvateľov. Bolo založené Arabmi v 9. storočí, ktorí miestnu rieku pomenovali Al-Majrít, z čoho vznikol jeho názov po dobytí kresťanským kráľov Leónu a Kastílie Alfonzom VI. roku 1083 pri ťažení na vtedy mimoriadne významné Toledo. Nachádzal sa tu však krásny maurský palác, ktorý užívali panovníci ako lovecký zámok a v roku 1561 sa kráľ Filip II. rozhodol presunúť doň kráľovský palác, tým de facto stanovil Madrid ako hlavné mesto kráľovstva. Tým je, až na dve krátke prestávky, dodnes.

Kráľovský palác v centre Madridu

Výhľad na kráľovský palác vedľa mosta Puente de Segovia

Už pohľadom na mapu Madrid upúta enormne hustou diaľničnou sieťou, čo je vzhľadom na obchodný, spoločenský, ale i priemyselný význam mesta nevyhnutnosťou. Mimoriadne pozitívne zapôsobil najmä diaľničný obchvat samotného centra mesta, z ktorého významná časť je schovaná v podzemí. Vďaka nemu sa skutočne rýchlo dá presúvať z jednotlivých štvrtí tohto veľkomesta. Napriek tomu sa však, najmä v podvečerných hodinách ani Madridu nevyhýbajú zápchy, ktoré sme si do istej miery užili aj my.

Osem liniek metra v Madride tvorí chrbticu jeho verejnej dopravy

O svetové značky v Madride núdza určite nie je

Adresu nášho apartmánu neďaleko pomyselnej hranice centra mesta sme našli pomerne rýchlo, zložitejšie však bolo, a to po celých 5 dní parkovanie. Našťastie policajti sú veľmi tolerantní, a tak sme sa pokutám tentoraz vyhli. Začiatok decembra v nadmorskej výške okolo 500 m.n.m. bolo rozhodne cítiť, a na našom skutočne tragickom hipsterskom ubytovaní teda elektrické ohrievače roztáčali miestny elektromer ako magnet kompas. Dosť zarážajúci fakt je, že tak mimoriadne ekologicky vyspelá krajina, najmä v energetike, sa spolieha na takéto primitívne kúrenie v bežných domácnostiach.

Záhrady kráľovského paláca v Madride

Po istom čase strávenom pokusmi o kúpu lístka do metra sme sa rozhodli, a správne, že do centra budeme chodiť peši. Po pár minútách sme sa ocitli totiž na moste Puente de Segovia, asi najkrajším mostom cez rieku Manzanares, ktorá prechádza západnou časťou Madridu. Hneď za mostom sa nachádza rozsiahla zeleň, ktorá nepriamo nadväzuje na kráľovské záhrady pod slávnym kráľovským palácom Palacio Real de Madrid. V tomto parčíku sme strávili veľmi príjemný čas a ocenil ho najmä náš psík, ktorému sa veľkomestá až tak nepozdávajú. K palácu, a centru samotnému potom vedie mierne stúpanie, v ktorom je vysadený aj kráľovský park, kde nás však so psom nevpustili. Bola to rozhodne škoda, lebo ponúkal krásny pohľad na palác ako aj najkrajšiu katedrálu v meste – novogotickú Santa María de la Alameda z 19. storočia.

Nočná hra svetiel na katedrále Santa Maria de la Alameda

Veľmi príjemné je námestie Plaza de Oriente pred palácom, ktoré skôr pripomína nádherný park s fontánami a množstvom lavičiek, samozrejme okupovaných turistami. Odtiaľ sa smerom na juh popri množstve kostolov a pekných uličiek dostanete k jednému z hlavných námestí – Plaza Mayor. Zaujímavé, typické v Španielsku, akoby jedným obrovským domom obkolesené námestie sme zachytili počas vianočných trhov. Tie však miesto pohodovej vianočnej nálady skôr šírili náladu konzumu a nákupu nekonečných zbytočností. Tovar bol až prekvapivo gýčový, celkovo to pripomínalo viac dedinské hody ako vianočné trhy a tak sme sa nezdržali a pokračovali v ohromnej spleti centra blúdením v nekonečnom dave. Tieto skutočnosti asi dosť výrazne ovplyvnili naše dojmy z celého Madridu. Našťastie sme však pokračovali v hľadaní krás v tomto veľkomeste. Samozrejme ich je nespočet.

Plaza Mayor – Hlavné námestie s vianočnými trhmi

Medveď pod jahodovníkom je symbolom Madridu od 13. storočia – námestie Plaza Puerta del Sol

Z uličiek centra sa ktorýmkoľvek smerom dostanete k jednému z obrovitých bulvárov. Veľkým pozitívom okrem dokonalého poriadku v uliciach a minime sprejerských diel bolo, že sme ani raz nenatrafili na „škaredý kút“ mesta. Žiadne ošarpané budovy, žiadne nechutné podchody či žobrajúce individuá. A všade, kde je to možné je zeleň. Od samotného centra doslova cez ulicu, vo východnej časti leží oáza pokoja v srdci Madridu. Park del Buen Retiro je rozsiahlym územím, kde úplne zabudnete, že ste v centre pulzujúcej metropoly pár min út po vstúpení doň.

Rušné mesto plné širokých bulvárov a krásnych secesných stavieb, to je centrum Madridu

Španielske literárne centrum Instituto Cervantes, ktoré má pobočku aj na Slovensku

Skutočne veľkolepé kultúrne centrum Madridu

Park má viacero lákadiel aj pre fotoaparáty. Najväčšími sú krásne paláce s jazerami Mirador del Monumento a Alfonso XII a Palacio de Cristal s pôsobivým jazerom, na ktorom je možné člnkovanie aké poznáme my zo Štrbského plesa alebo z Budapešti v parku Városliget. Podľa názvu je zrejmé, že tento palác je najmä zo skla, a slúžil ako prezentačný skleník filipínskej flóry z koloniálnych čias konca 19. storočia. Dnes podobne ako Palacio de Velazquéz slúži ako galéria umenia. Vstup do druhého menovaného bol zdarma, čo bolo za dané experimentálne a veľmi nudné moderné umenie vnútri veľmi adekvátne. Dojem nám z rozsiahleho parku Retiro rozhodne nepokazila. Mimo niekoľkých palácov či vodných plôch sa tu nachádzajú aj nádherné botanické záhrady, ale najmä množstvo oddychových možností v centre veľkomesta, čo sme aj v decembri vedeli doceniť.

Nádherná jeseň v parku Retiro – Palacio de Cristal

Škoda rekonštrukcie Palacio Mirador del Monumento

Jeden deň počas návštevy Kastílie sme si vyhradili na niekdajšie hlavné mesto tohto regiónu – dnes 83 tisícové mesto Toledo. Mesto s mimoriadnym významom najmä stredoveku druhého tisícročia je od Madridu vzdialené asi 70 km a tak sme neváhali. Diaľnicou sme sa jednoducho dostali takmer do centra Toleda, ktorého staré mesto obkolesené riekou Tajo je súčasťou dedičstva Unesco. Napriek prítomnosti niekoľkých turistických autobusov pôsobilo mesto pokojne a bolo balzamom na dušu po rušnom a preplnenom Madride. Väčšina z krás mesta sa nachádza v starom meste, ktoré je okrem rieky obkolesené aj obrovitými stredovekými hradbami, cez ktoré sa dá dostať jednou zo šiestich robusných brán.

Výhľad zo starého mesta Toleda

V úzkych uličkách Toleda sa fotí ťažko, najmä obrovská Toledská katedrála

Zaujímavosťou Toleda pre nás, načo nás upozornil veľmi milý starší pán, je že jeho ikonický renesančný hrad Alcázar sa mimoriadne podobá na našu pýchu nad Dunajom – Bratislavský hrad. Leží na druhej strane starého mesta ponad hlbokou roklinou, kde sa derie skalami rieka Tajo. Uličky starého mesta, ktorých je nespočet, nás neustále priviedli k ďalšej a ďalšej pozoruhodnej stavbe, či krásnemu výhľadu na okolie Toleda. Uprostred vysokých kamenných domov sa skrýva prekrásna 120 metrov dlhá gotická Toledská katedrála.

Za stromami schovaný hrad Alcázar

Zaujímavé nábrežie rieky Tajo

Počas potuliek mestom sme narazili aj na množstvo múzeí, väčšinou so stredovekou tematikou alebo sôch – upútala najmä socha ikonickej literárnej postavy Dona Quijota. Zachovalý rímsky most Puente de Alcantára spája staré mesto so starobylým hradom pôvodne z 8. storočia – San Servando, ktorý dnes slúži ako skutočne štýlový hostel. Zachovalé sú aj dve mešity v centre, ktoré však po vyhnaní židov zo Španielska roku 1492. Slávnejšia z nich – Santa Maria la Blanca dodnes slúži však ako katolícký kostol, čo nič nemení na tom, že je najstaršou synagógou v Európe – 12. storočie.

Brána do hradieb starého mesta Toleda Puerta Biserga

Vysokánske toledské hradby

Po krásnom výlete do Toleda sme sa vrátili do Madridu, aby sme posledný večer okúsili aj jeho azda najznámejšiu stránku – futbal. Ako fanúšik Atlética som neodolal a aspoň na pohárový zápas Copa del Rey som nám kúpil lístok, jediné čo sa dali zaplatiť. Ligové zápasy boli totiž v šialených cenách a to na akéhokoľvek súpera. Sklamaním bolo najprv nedoriešené parkovanie na novučičkom štadióne, nakoniec sme boli nútení parkovať na poľnej prašnej ceste medzi kermi asi 15 minút od štadióna. Takisto nedoriešené, ak áno, tak diletantsky, je vstupovanie na tribúny. Keďže som mal čerstvé spomienky na situáciu z Lisabonu, považoval som lievik o asi tisíc ľuďoch a tri úbohučké turnikety za skutočný prepadák organizátora. Futbal však našťastie nesklamal a bavil aj v chvíľami treskúcej zime.

Zhodli sme sa však, že predchádzajúci večer v typickej madridskej krčmičke plnej kartárov, s lacným chutným vínom a priateľským barmanom v nás zanechal iste ešte lepšie pocity ako pompézna, ale nedoriešená futbalová paráda. Madrid nám však chutil i keď jeho kozmopolita, ruch a veľkosť nám potvrdila, že máme rozhodne radšej atmosféru menších historických miest akými sú Toledo, Segovia či mnoho mnoho ďalších. V Madride končila naša skvelá španielska cesta, našim ostatným španielskym mestom malo byť hlavné mesto provincie Aragónsko – miliónová Zaragoza kam sme dorazili asi po troch hodinách bezchybnej cesty z Madridu.

Príchod do centra Zaragozy

Aragónsko má bohatú históriu a preto budila vo mne Zaragoza veľký rešpekt, no príchod k rieke Ebro a pohľad na množstvo veží Catedral del Salvator de Zaragoza a Basilica de Nuestra Senora del Pilar bol takmer dych berúci. Krásná slnečná obloha zahnala starosti so zimou a studeným vetrom a aspoň na pár minút sme sa mohli pokochať úžasným námestím Plaza del Pilar. Prvý krát sme videli vianočné trhy s autentickým betlehemom, kde pre nás typický obraz snehu a zimy vystriedali palmy a piesok. Napriek malej premávke sme mali mierne starosti s orientáciou v meste, hľadali sme totiž výpadovku na hlavnú cestu a nie na drahú diaľnicu sme Barcelona.

Zaragozský ikonický most Puente de Piedra z 15. storočia

Basilica de Nuestra Senora del Pilar vedľa zaragozského beltehemu

Našim nie príliš dobrým plánom, bolo stráviť noc v horskej Andore, kde vládlo kľudné ešte jesenné počasie. Nie na dlho. Cesta krásnymi Pyrenejami prebiehala výborne, škoda skorého príchodu tmy, ale tento deň už nemal byť o výletovaní. V hlavnom meste Andorra la Vela nás chytila príšerná podvečerná zápcha a tak sme si lacné tankovanie nechali až na ráno a rýchlo sa ubytovali v hoteli. Jediným kontaktom s mestom bola prechádzka popri rieke s našou Dory. Zaujalo ma tam síce maličké, ale veľmi kompaktné športovisko pre mládež v tomto maličkom kniežatstve. Zlým znakom bolo mierne mrholenie, miestami slabučké sneženie.

Na letných a s cestným bicyklom na nosiči v snehu, tak končila naša pyrenejská jeseň

Ráno, v deň keď sme si naplánovali cestu domov, zhruba 2000 km, sa počasie rozhodlo pripraviť mi najväčšie prekvapenie celého výletu. Teda mne a môjmu autu s letnými gumami. V celej Andore, a nie je až tak maličká, padlo v noci zhruba 40 cm snehu. A tak som empiricky nadobudol znalosti o správaní letných gúm na snehu – bolo to omnoho horšie ako som čakal. Veľmi zlý bol aj nedostatok obchodov či benzínok s reťazami. A tak sme museli asi 45 minút čakať na otvorenie jednej, aby som v nej zakúpil za 65 euro návleky na sneh. Predavač mi ich veľmi ochotne aj namontoval a tak som vyslovil svoje posledné muchas gracias a s pocitom úplnej kontroly nad autom sme sa vydali na predlhú cestu domov. Snehu padlo toľko, že asi 30 km som musel znášať rýchlostné obmedzenie návlekov – 50 km/h. Našťastie neskôr náš už sneh nikde nenastrašil a tak som si mohol cestou splniť sen a navštíviť, i keď len na chvíľku, monumentálny hrad vo francúzskom Carcassone.

Legendami opradený hrad v centre mesta Carcassone

To bola posledná turistická odbočka na našom pyrenejskom dobrodružstve, a po ďalších asi 21 hodinách, štyroch obrovských zápchach, štyroch krajinách, dvoch tankovaniach či venčeniach sme dorazili konečne domov. Zážitkov v nás ostalo toľko, že sme ešte mnoho večerov debatovali, klebetili, a najmä spomínali na tieto rovnako dlhé ako krátke dva mesiace.

Tento článok má 0 komentárov