Väčšine Slovákov pri názve Levoča napadne asociácia so slávnym neznámym – Majstrom Pavlom. Oprávnene, jeho diela by boli pýchou ktoréhokoľvek mesta. V Levoči je toho však omnoho viac, čo stojí za poznanie, návštevu a obdiv. Dôkazom je množstvo autobusov najmä s maďarskými či rakúskymi turistami, pre ktorých Levoča nie je len zastávkou, ale cieľom. Pre lovcov pamiatok Unesco je Levoča zberateľským ternom, keďže jej samotné centrum je v zozname, a v neďalekom okolí je ďalších päť pamiatok zaradených do kultúrneho svetového dedičstva Unesco.
Víkendový výlet pre mňa vždy znamená, že musí začať už piatok ráno, prípadne doobeda. Výhodou pobytu v hoteli s polpenziou je, že baleniu stačí venovať pár minút, čo som zažil azda prvý krát. Na poludnie sme už boli na Spiši, kde sme šli navštíviť Levočskú dolinu, ktorá ma očarila počas MTB cyklo preteku pred dvoma rokmi. Je to zaujímavé miesto s krásnym biokúpaliskom, ktoré tvoria tri priezračné jazerá v kaskáde. Jeden je určený na chov a lov rýb, druhý je kúpací a tretí ako externá biológia zabezpečujúci čistotu prvých dvoch. Nanešťastie v apríli je areál uzavretý. My sme sa však chceli najmä prejsť v okolitej prírode, lesom povedľa lyžiarskeho svahu vedie natívne pôsobiaca turistická trasa, kde si najmä naša jazvečíčka Dory prišla na svoje.
Vrátili sme sa späť do Levoče, kde sme sa ubytovali a v krásnom počasí sme si vychutnali staré mesto, ktoré z východu, severu i západu obkolesuje stredoveká hradba. Hotel u leva, kde sme boli ubytovaní má azda najideálnejšiu polohu, priamo na námestí pred historickou radnicou. A ak hľadáte v Levoči reštauráciu a v nej niečo výnimočné, rozhodne stojí hotelová reštaurácia najmenej za jednu návštevu. Naše večere boli v skutku gastro zážitkom. Centrum mesta ponúka na príjemné strávenie času viaceré kaviarne, cukrárne či bary. Krásu centrálneho Námestia Majstra Pavla si chodia vychutnávať húfne aj miestny, ktorí radi vysedávajú pod stromami v parčíku priamo na námestí pri soche Ľudovíta Štúra. Atmosféra pokojného malého spišského mesta však Levoča nemala odjakživa. Rapídne stratila na význame až po dostavaní železnice Bohumín – Košice v 70. tych rokoch 19. storočia. Obídením významnej železnice, kedysi kráľovského slobodného mesta sa postupne z Levoče stalo provinčné mesto so zašlou slávou.
Predpoveď počasia nám neveštila príliš hodnotnú sobotu, tak sme si radšej naplánovali iba krátku vychádzku na neďalekú Mariánsku horu, ktorá je aj levočskou kalváriou. Po návšteve pápeža Jána Pavla II. sa stala aj známym pútnym miestom. Autom vedie cesta okľukou, čiže asi 6 km. Našťastie tam vedie aj samostatný chodník pre peších, ktorý meria iba 2 km z centra. Svojou strmosťou však rozhodne obhájil meno kalvária, lebo najmä pre starších ľudí to musí byť hotová biblická Golgota. Idylická lipová alej ponúka však skutočne jedinečné výhľady na prikrčenú Levoču, ktorej veľkou výhodou je, že ju obišla rozsiahla výstavba bytoviek, a tak neprišla o nádhernú panorámu. Tak ako sa to stalo Banskej Štiavnici. Pre turistov najmä zo západu odporúčam tento link, kde sú priblížené najznámejšie prírodné krásy východného Slovenska.
Počas sledovania mesta z vrcholu kalvárie mi udrela do očí nádherná budova povedľa západného hradného múru, a tak sme vďaka tomu zašli ku Gymnáziu Janka Francisciho-Rimavského, ktoré som sprvu považoval za zrekonštruovaný zámok. Krajšiu strednú školu som azda ešte nevidel, o to smutnejší bol pohľad na chátrajúce športoviská školy vedľa hradieb, pod ktorými je malá spleť chodníkov, niečo ako lesopark. Každopádne pohľad na vyše 500 rokov staré gymnázium „niekde na spiši“ mi ostane v pamäti ešte dlho.
Dory si vychutnala tiché lesoparkové prostredie chodníka a dosýta si zabehala, čo nám vyhovovalo, lebo sme ju plánovali nechať osamote pri návšteve mestsých pamiatok, kde psy samozrejme nesmú. Výborným krokom bolo navštíviť najprv Múzeum Dom Majstra Pavla. Tu nám veľmi ochotná pracovníčka pútavým spôsobom priblížila tajomstvami zahalený život veľkého majstra rezbárstva. Upozornila nás na typické prvky jeho tvorby, vďaka čomu sme mohli jeho diela neskôr sledovať bez núteného a nevedomého rešpektu. Miesto toho sme ich pozorovali kritickým okom, a s nepomerne väčším záujmom. V Dome majstra sa nachádza fotografický a faktografický materiál približujúci majstrove životné osudy. Návštevníci si môžu z blízka prezrieť slávnu „Poslednú večeru“ z najvyššieho gotického oltára na svete – hlavný oltár chrámu sv. Jakuba v Levoči a mnoho ďalších zaujímavých diel.
Následne sme sa vybrali do najznámejšej stavby mesta, chrámu sv. Jakuba – patróna pútnikov, remeselníkov či bojovníkov. Vstup je možný len s prehliadkou, ktorá však obsahuje znova zaujímavý a hodnotný výklad. Bolo treba síce počkať na celú hodinu, rozhodne však čakanie stálo zato. Kvôli zábrane sa síce díva návštevník na 18,62m vysoký oltár z väčšej vzdialenosti. Asi preto sa zdá to číslo možno až neskutočné. Keď sa však pozrie človek na chrám zvonka a uvedomí si, že v hlavnej lodi stojí 500 rokov drevený oltár až po strop, tak v ňom rozhodne stúpne pokora voči dielam majstrov.
Súčasťou vstupenky do múzea doma Majstra Pavla, sú aj vstupy do Spišského múzea v Levoči – v budove historickej radnice a do mestskej galérie. Všetky tieto inštitúcie sú na hlavnom Námestí Majstra Pavla. Najmä radničné múzeum môže byť zaujímavé prakticky pre každého, kto rád poznáva. Krásna dobová atmosféra mestských snemov pod obrazmi panovníkov ríše, dodnes funkčná mestská pokladnica či miestnosť majstra kata s jeho „výbavou“ sú rozhodne hodné návštevy. Z druhej strany je v budove bývalej radnice príjemná tržnica ručne vyrobených výrobkov. Mňa veľmi zaujala detailne prepracovaná výstava na hornom poschodí približujúca dobu maďarizácie či vzniku ČSR. Prekvapivou informáciou pre mňa bol až mimoriadny odpor Levoče voči odtrhnutiu od Uhorska. Prevažujúce slovenské obyvateľstvo sa pod vplyvom extrémnej maďarskej propagandy a najmä významnej časti nemeckých elít mesta obrátilo proti vzniku novej republiky. Úmyslom niektorých Nemcov dokonca bolo vytvoriť Spišskú republiku, pre ktorú však širšiu podporu nenašli. Podpora Uhorska však ostávala, nakoniec sa mimoriadne komplikovaná situácia ukľudnila príchodom vojsk ČSR. Pre mňa, teda veľmi hodnotná výstava Lőcse 1918 – Levoča 1919 bola skvelou bodkou za návštevou Levoče.
Galéria mesta sídli v budove bývalého evanjelického gymnázia, ktoré je slávne najmä vďaka príchodu Ľudovíta Štúra a jeho 13 študentov. Takisto milý personál pozoruhodne priblíži danú výstavu a určtie tým vie zaujať. Takže rovnako odporúčam využiť lístok aj pre návštevu výstavy výtvarného umenia, ktoré sa samozrejme obmieňa, a preto rád galériu navštívim aj v budúcnosti. Nedeľné dopoludnie nám počasie neprialo vôbec, tak sme dali zbohom mimoriadne milému personálu hotela, a zašli sme si na malú vychádzku k Spišskému hradu, kde sme s Dory dnu nemohli. Tak sme navštívili ešte známy kostolík v Žehre, súčasť dedičstva Unesco pre výnimočné maľby v interiéri kostola. Tam sa však konal pohreb, našťastie aspoň v Spišskom Podhradí, tiež patriace do zoznamu Unesco, sme sa v pokoji mohli prejsť.
Spišská Kapitula, od 13. storočia centrum cirkevného školstva na Slovensku, je dnes nádherná farebná časť mestečka Spišské Podhradie. Dominuje jej zrekonštruovaná Katedrála sv. Martina postavená v rokoch 1245-1273. Kvôli dažďu sme sa však nezdržali, a ani nezašli do neďalekej známej kalvárie. Rozhodne nám však horšie počasie skvelý dojem z víkendu na Spiši nepokazil. A to sme tentoraz samozrejme nestíhali zájsť za krásami Spiša ako Slovenský raj, mestá Kežmarok či Spišská Nová Ves. Nabudúce!
w8p5m2d7